Pravidlá hry

Dvadsať

Až keď sa dvere za Marion zavreli a jej kroky utíchli dovolila som si nahrbiť sa a privrieť oči. Chvíľu som držala ruku na kľučke ak by sa náhodou rozhodla vrátiť. Všade však panovalo ticho. Slnko prúdilo pokojne do miestnosti a odhaľovalo čiastočky prachu tancujúce vo vzduchu. Pustila som kľučku a otočila som sa chrbtom ku dverám. Zviezla som sa na dlážku a čelo som si oprela o prekrížené ruky, ktoré som si naskladala na kolenách. Únava si vyberala svoju daň.
"Už je po všetkom..."Lucasove ruky mi spočinuli na stehnách. "Uhum..." vydýchla som. "Len mi daj chvíľku. Dala mi zabrať." Tlmene sa zasmial. Nebol to však šťastný smiech. "Mal som ti povedať kto je. Mal som ťa pripraviť..." "Lucas," snažila som sa ho zastaviť ale slová sa z neho liali ako voda po pretrhnutí hrádze. "Vieš, možno som ti to všetko mal povedať už veľmi veľmi dávno. Zabránilo by to mnohým problémom. Ale bol som zbabelec! Naozaj som sa bál, že ak to všetko zistíš odídeš. Jednoducho to so mnou vzdáš..." Nepozeral sa na mňa. Díval sa do zeme a horúčkovito zo seba chrlil jednu vetu za druhou. Musela som to zastaviť. Nebezpečná špirála, po ktorej sa strmhlav rútil, končila v čiernej tme, ktorá sa rozprestierala na dne duše.
Natiahla som ruku a chytila som mu zápästie. Dvihol hlavu a konečne sa mi pozrel do očí. "Dosť." povedala som rázne. Srdce som cítila až niekde v krku. "Nič ti nevyčítam. Všetko má svoj čas. Nikam neodchádzam." Díval sa na mňa akoby odrazu objavil akúsi dávno stratenú emóciu, ktorá ním momentákne lomcovala ako hurikán. Jeho pohľad na chvíľu zastavil všetky moje myšlienky. V ústach mi vyschlo. Cítila som akoby sa hlboko vo mne čosi pohlo. Jeho pokožka pod mojim dotykom akoby zaisrila. Ešte stále som mu zvierala zápästie. "Si ochotná zniesť to všetko?" opýtal sa tlmene. Mala som pocit, že sa bavíme o čomsi viac ako bola Marion. "Áno," zachripela som, hlas sa mi na konci vety zlomil. Ešte dlho sa mi díval do očí. Hľadal odpovede, ktoré som mu však momentálne nedokázala dať.
Musel si všimnúť zmätok, ktorý vo mne vládol, pretože si jemne vyslobodil ruku z môjho zovretia a narovnal sa. Týčil sa nado mnou ako Hora Osudu. "Musíme začať s tréningom." Prehlásil. Natiahol ku mne ruku a vytiahol ma na nohy. I tak som mu nesiahala viac ako po bradu. Ruky som si spojila za chrbtom pretože som nevedela čo s nimi. Cítila som sa pri ňom až príliš detinsky. Až vtedy ma zarazilo poznanie, že neviem ako starý Lucas je. V hrudi mu zabublal smiech ale nič nahlas nepovedal. Vedela som, že mi museli myšlienky akosi prekĺznuť. Cítila som ako sa mi do líc nahŕňa krv a preto som sa radšej začala venovať dôkladnému skúmaniu dlážky. "Prvé pravidlo," povedal so zbytkami potláčaného smiechu v hlase. "Žiadne klamstvá. Nie medzi nami dvoma." Zdvihla som pohľad aby som čelila tomu jeho. Prikývla som. "Žiadne klamstvá." Opatrne mi chytil ruku a dlaňou si ju priložil na hruď. "Dôvera, Alex. To je to jediné čo nám dá výhodu. Naša najväčšia zbraň akú kedy budeme mať." Jeho veľká dlaň takmer skryla tú moju.
Aj keď som si to odmietala priznať dostával sa mi pod kožu. Možno tam už aj bol. Jeho prítomnosť mi napĺňala žily a jeho slová mi výrili v hlave.
"Začneme dnes v noci. Čas je teraz až príliš vzácny. Ulice budú prázdne, hádam sa vyhneme neželanej pozrnosti. Musíme si dávať pozor kto nás kedy kde uvidí." Dole chrbticou mi prehli zimomriavky. Neboli spôsobené strachom. Tmy som sa ako malá bála, to bol fakt. Aj teraz som sa rýchlo vyedesila ak čosi šuchlo v temných kútoch. Noc mala však aj krajšiu tvár.
V nočnej tme bolo čosi čaroné. Čosi, čo nútilo moju krv ožívať. Chuť znova zažiť ten pocit sa mi šírila žilami a zažínala dávno vyhasnutý plameň.  Jeho oči sa zaleskli vo chvíli keď sa nám opäť stretli pohľady a na chvíľu akoby odrazili iskru, ktorá zažínala moju vášeň.
Deň prebehol hladko. Pomáhala som Ashoke s prípravou jedla a úprimne som sa tešila, že nemusím robiť nič iné ako krájať zeleninu. Žiadny boj o život, žiadna zrada. Myseľ mi občas zalietala ku Adamovi. Pýtala som sa samej seba, kde som spravila chybu, ktorá ho dohnala do tohto šialenstva. Pocit zrady mi zovrel hrdlo vždy keď som naňho myslela. A v dome, ktorý obýval ďalší telepat, to rozhodne nebolo bezpečné.
Blížila sa jeseň. Vzduch vonku sa začínal meniť. Štipľavý chlad sa stával ostrejším. Kde tu sa ulicami povaľovali zožltnuté listy. Vyzeralo to tak, že ani zima na seba nenechádlho čakať. Nad mesto sa hrnuli ťažké mraky a obloha akoby len čakala kedy neudrží ich váhu a zaleje mesto prietržou dažďových kvapiek.