elladear

Tajomstvo tmy

Elladear stojí pri bráne ich rodinného domu a vyzerá do tmy. Horúci vosk sviece jej kvapká na skrehnuté prsty a obláčiky pary jej vychádzajú z úst s každým výdychom. Je pekná noc, nebo je jasné a všetky hviezdy jasne svietia. Povieva mierny vánok a lístie šuští na stromoch. Zdá sa, že vládne dokonalý pokoj. A predsa....a predsa Elladear sa niečo nepozdáva. Niečo nie je v poriadku. Cíti to, vie to. Zahľadí sa pred seba do tmy. Nič. Už na otcov príchod čaká vyše pol hodiny, a stále nič. Zdá sa jej to zvláštne, vravel predsa, že príde hodinu po zotmení. Tak kde je? On nikdy nemešká.

"Arghhh" ozve sa zrazu z tmy. Elladear sa hneď vystrie. Nastraží sluch a započúva sa do zvláštnych zvukov...keď sa zvresknutie nezopakuje, znovu sa oprie o strom a uvolní sa.

Sviečka pomaly dohára, keď sa jej zazdá, že počuje dupot kopýt. Nič pred sebou nevidí, no zdá sa jej, že zvuky sa približujú. Ruka sa jej mimovoľne ovinie okolo malej dýky, ktorú vždy nosí pri sebe. Pustí sviecu na zem a zašliapne ju špičkou topánky. Zrazu ho uvidí. Tmavého blížiaceho sa koňa. Mieri priamo k nej.

Keď už je na doskok všimne si, že mu chýba jazdec. Kôň prebehne okolo nej a beží ďalej smerom k domu. Elladear sa rozbehne za ním v snahe ho zastaviť a zistiť komu patrí. Beží rýchlo ale márne..kôň je príliš rýchly. Utečie jej, vedela to, no stále beží jeho smerom. Došla až k domu a tam stojí. Len tak, kľudne stojí pri dome ako by bol na toto miesto zvyknutý od narodenia. Pomaly pristúpi k nemu a pohladí ho po veľkej papuli. Rukou nahmatá opraty a priviaže ich o neďaleký kôl.

Je si už istá, že kôň je pokojný tak nahmatá sedlové vaky a jeden otvorí. Rukou siahne dovnútra a vytiahne prvú vec ktorú zacíti. Malý zápisník...vtedy si to uvedomí. Ten kôň patrí jej otcovi. V tme to nevidela ale toto je kôň jej otca...v mysli sa jej hneď začínajú spájať veci.

Otec nikdy nemešká, ale tento krát predsa. Čo sa stalo? A potom...potom ten zvláštny výkrik a teraz kôň bez jazdca....Otcovi sa niečo stalo.Muselo...inak to celé vôbec nedáva zmysel. Na nič viac teraz nedokáže myslieť. Rozbehne sa smerom k lesu. Musí ho nájsť. Musí zistiť čo sa stalo.

Z očí sa jej mimovoľne začali rinúť slzy...čo keď je mŕtvy? Nie, na to nesmie myslieť! To by sa nemohlo stať. Nenechal by ju tu predsa samú! Nie, otec nie je mŕtvy. Beží stále rýchlejšie a rýchlejšie a zlé myšlienky ju neopúšťajú.

Už nevládze...dochádza jej dych. Musí sa zastaviť. Stoji a obzerá sa okolo seba. Sťažka dýcha a rukou sa opiera o strom. Cíti ako jej z vlasov padá kvapka potu. Pod rukou cíti drsnú kôru stromu.

"Aaaahhh" začuje neďaleko. Je to veľmi slabý povzdych.

"Je tam niekto?" spýta sa slabo a prsty sa jej opäť ovinú okolo malej dýky. Zmätene sa obzerá okolo seba. Oči si už zvykli na úplnú tmu. Na zemi neďaleko seba vidí ležať postavu. Podíde bližšie. Keď už stojí priamo nad osobou začne rozoznávať tvary. Je to muž silnej postavy. Dlhé biele vlasy a brada sa trbliecu vo svetle mesiaca.

"Nie..."vzdychne.

Podlomia sa jej kolená a ona dopadne vedľa svojho otca.