,,Aké to je umierať babička ?"
,,Je to ako obuť si nové topánky. Môžu ti sadnúť a byť pohodlné no aj tlačiť ťa a vytvoriť ti pľuzgiere."
Lu sa zobudil na kašeľ, ktorý ho dráždil. Nemal pokojnej noci. Teo ho odvtedy nekontaktoval a to ho zraňovalo viac ako predstava, že ho už možno nikdy neuvidí.
Bolo presne niečo pred polnocou. O chvíľu je nedeľa. A potom pondelok, utorok, streda...Má ešte tri dni. S balením ešte ani nezačal. Bál sa narušiť ten prekrásny poriadok, ktorý tu mal vďaka Teovi.
~Teo...~
Myslel si, že sa nebojí smrti. Veľa riskoval a akosi rátal s tým, že to dôjde do tohto štádia. Tušil to. Myslel si, že sa nebojí no teraz keď bola smrť tak hrozne blízko, nechcel umrieť. Bál sa.
Želal si aby ho Teo mohol až dokonca držať za ruku a šepkať mu nejaké uľahčujúce slová, ktoré by ho rozplakali alebo by len sedeli v nádhernom tichu.
Pozerali by sa do očí a plakali. Spomínali by. Možno ľutovali a ďakovali. A možno by hrali karty a zrazu by to prišlo.
Teraz však Lu zomrie sám. Nikto tam nebude keď bude bojovať o vzduch. A možno zomrie v spánku. Bude sa mu snívať, že sa topí a nevie sa vynoriť.
Lu sa prevalil na druhý bok a vhodil si do úst nejaké lieky. Nič nepomáhalo. Postupne umieral. Jeho telo sa na to pripravovalo...na smrť.
Sadol si na posteľ a skontroloval mobil. Nič.
,,Bolí to babička ?"
,,Iba chvíľku...viac bolí tá samota keď sa večer zobudíš na svojom lôžku a nikto tam nie je."
Lu zavrtel hlavou. Nie. Ešte neumiera. Ešte mal šancu žiť. Postaví sa z postele a navlečie na svoje nohy hrubé ponožky. Prehodí cez seba mikinu a vyberie sa k dverám svojej izby.
Netušil či ide práve robiť. Položil ruku na kľučku. Hlboký nádych, výdych. Stlačil ju a potichu otvoril dvere. Bál sa či ešte mama nie je hore.
Väčšinou ponociach pracovala alebo iba potichu sliedila po dome. Potichu kráčal po schodoch, ktoré väčšinou strašidelne vŕzgali n tentoraz nie.
Tentoraz bolo ticho. Prázdnu obývačku osvetľoval iba mesiac v splne. Jeden krok za druhým.
~Ešte nie je neskoro~
Lu sa obul a sadol na svoj bicykel. Na to, že bol už apríl noci boli ešte stále chladné a tak ľutoval, že si nevzal bundu alebo aspoň čiapku.
Aj napriek zime však všetko pôsobilo magicky. Akoby sa celá krása mestečka rozhodla práve dnes ukázať. Ulice boli prázdne a tiché, pouličné lampy slabo svietili bielym svetlom Lucasovi na cestu. Vedel kam ide. V škole sa o tom mieste rozprávalo ako o moste samovrahov.
Prakticky to však bola iba staršia verzia mosta, ktorý spájal brehy severnej a južnej časti mesta. Bohatej časti a chudobnej. Severná čásť bola vždy krajšia. Čisté ulice, vysoké budovy plno obchodov či rýchle vlaky.
Južná čásť bola vždy plná feťákov a rôznej zberby neschopnej sa o seba postarať. Čo sa však južnej strane nemohlo vziať boli nízke ceny, úžasné diskotéky, veľa chľastu či drog a rôzne historky o lese, ktorý ohraničoval celé mestečko.
Lu sa však vybral na opačnú stranu. K mostu Samovrahov. Most bol kvôli stúpajúcemu počtu samovrahov istú dobu zavretý a zabezpečený elektrickým drôtom. Ten sa však pokazil s veľa sa s tým nenarobilo. Doteraz tadiaľ ilegálne prechádzajú ľudia z východu.
Lu tam, ale nešiel ani kvôli jednej veci. Chcel si oddýchnuť. Pokochať sa výhľadom z mosta na vychádzajúce sĺnko odrážajúce sa od pokojnej vodnej hladiny. Taktiež na čerstvom vzduchu sa mu dýchalo lepšie ako v izbe.
Ešte pár zákrut a bude tam. Lukasovi zapípal telefón. Predpokladal, že to bude od mamy alebo otca a preto mobil nekontroloval. Keď však písal dobrých pätnásť minút rozhodol sa ho skontrolovať. Bicykel odparkoval pred drôteným plotom, ktorý ohraničoval vstup do zakázanej zóny.
Ignoroval varovné značky či prosby typu: 'Neberte si svoj život'
Vždy uvažoval nad tým, prečo to tam píšu. Naozaj majú pocit, že to niekoho zastaví ? Že prosba človeka, s ktorým sa v živote nestretol nejako zmení fakt, že tá osoba skočí.
Skôr mal pocit, že to tu dali len tak pre estetickosť...aby sa nepovedalo. Preliezol plot a vytiahol mobil zo zadného vrecka na nohaviciach. Na jeho prekvapenie to bol Teo.
Musíme sa porozprávať...
Lu si tu ?
Spíš ?
Žiješ ešte ?
Prosím Nehovor, že si už medzitým zomrel
Ak neodpovieš prídem k tebe
Varujem ťa.
Naozaj spíš ?
Ty predsa nikdy nespíš a teraz spíš ?
Lucasa to úprimne pobavilo a bol celkom rád, že sa ozval.
Nie som doma
Odpíše na rýchlo a vyberie sa smerom k mostu. Chápal prečo sa ľudia práve tu rozhodli zabiť. Vždy tu bolo príjemne ticho, pokoj, zmierenie. Hladina vody vás doslova pozývali do jej hĺbín.
Lucasovi opäť zapípal mobil.
A kde si ? Odišli ste už ?
Nie len nie som doma
A kde si ?
Tajomstvo
Preboha prestaň byť ako decko a normálne mi povedz kde si
Bicyklujem sa
O druhej ráno ?
Presne tak
Klameš, o desať minút som u teba
Lu iba potichu zamrmlal niečo v zmysle aký je tvrdohlavý a odpísal.
Ja prídem k tebe, keď už sedím na tom bicykli
Ok máš pätnásť minút potom volám políciu ;)
Lu sa iba potichu zasmial a vybral sa k svojmu bicyklu. Pokojne naňho nasadol a vybral sa k Teovi.
KAMU SEDANG MEMBACA
Čaro Introverta
Fiksi Remaja,,Vieš...aj napriek tomu, že polku času stráveného s tebou som si želal aby si pred týždňom spadol z toho útesu, to nebolo až také zlé..." Príbeh, ktorý sa začal malým nedorozumením a skončil ešte väčším... Všetci dostali jednoduchú úlohu. Vyskúšať...
