Hockey sis (SK)

28.- Last time

Rozhodla som sa ísť vlakom, napriek tomu, že by som prišla až večer do Prievidze, ale najprv som išla na letisko. Chcem predsa vidieť bračeka. Nakoniec som ho náhodou stretla pri automate. Povedala som mu čo vyviedla tá naša mama. Bol prekvapený a rozhodne tam bývať nechcel. Má svoj byt, ale určite bude teraz u nás často. Predsa sa nevzdá mojej milovanej spiacej krásky.

Po pol hodine som sa konečne dopracovala na stanicu a nejako natesno chytila rýchlik. Keďže ma čakala riadne dlhá cesta, nachystala som si lístok a urobila si pohodlie. Bolo skoro ráno, ale kým sa dostanem tam kam idem, bude večer. A potom len pár hodín s Robkom. Chcel prísť po mňa aspoň do Bratislavy ale nejak mu to nevyšlo a tak musí čakať až do večera. Bola som neskutočne unavená a tak som ani neviem kedy zaspala. A zobudila sa o štyri hodiny. Pozrela som sa na mobil. Sedem nepriatých hovorov. Od maminy, Peti, Maťa, Robka dokonca aj Danko mi volal. Keď som im volala naspäť Dano vravel, že len tak volal, Maťo sa pýtal kde sa aktuálne nachádzam, Peťa sa ma pýtala na program na večer.. strašný perverzák je a mama ? Išlo ju roztrhať. Nevedela kde idem, s kým idem, prečo idem, kedy prídem, ako idem a podobné otázky na mňa hádzala. Niekto jej asi zabudol povedať pár vecí. No nemala som na vypočúvanie chuť a ešte jej aj mobil vytrhol bro a povedal, že to vyrieši a potom len nadšené výskanie. Prvýkrát sa asi niečo stalo o čom vedel až príliš dobre, NEVADILO MU TO a chcel to riešiť. Peťa ho mení.. stále k lepšiemu.

Viete čo to je cestovať skoro desať hodín ? Katastrofa. Ale našla som si zábavysko. Na facebooku som na nejakej stránke našla fan finciu o Maťovi, Robkovi a všeobecne o hokeji. Neskutočná sranda. Ten pravopis.... Okej ja ho tiež niekedy nedávam, ale som Pražačka. Neskutočné, čo všetko si dokážu povymýšľať tie deti. Pozrela som si neskutočné množstvo filmov, dala som si obed a kúpila som si vodu. V žilene myslím, si ku mne posadali nejaké decká. Nemala som sa s nimi nejak do reči, ale zistila som že idú tiež do Prievidze a potom sme sa bavili, akoby sme boli kamaráti z vojny. A potom to konečne prišlo....... Welcome to Preividza !!! Zachvátila ma neskutočná radosť a stres tiež. Nevedela som kde mám ísť ale hlavne treba vystúpiť. A keď som vystúpila došlo mi, že ja som vtedy ani Robkovi nevolala naspäť. Tak som mu chcela ísť zavolať a hľadala jeho číslo v kontaktoch, keď ma tu zrazu niekto chytil za ruku a ťahal do podchodu.

„Robko!" zaradovala som sa. Usmial sa a dlho ma pobozkal. Išli sme do auta. Celý čas sme sa o niečom bavili, vysvetľovala som mu, čo porobila moja mama a potom som sa dopracovala k tomu, že ani len netuší prečo som tu, iba ak jej to nepovedal bro.

Keď som už za sebou mala ťaživé zoznámenie so „svokrovcami" ako si ma doberal Robko a celkom príjemné zoznámenie s jeho mladším bratom išli sme na večeru. Iba my dvaja. Ja a on. Po večery sme sa dlho prechádzali a potom sme išli k nemu domov. Braček mal byť údajne v svojej izbe, otecko v pracovni a mama v knižnici. Tak to vravel Robko. Stále si ma doberal lebo som sa neskutočne hanbila. Celá obývačka, veľká plazma,všetko bolo len pre nás. Robko si sadol do kresla. Usmiala som sa na neho, lebo ku mne vystrel ruky. Neváhala som a zvalila som sa k nemu. Náhodne zapol nejaký program. Rýchle som mu zakázala to prepnúť, pretože sa to týkalo koní.

„Fajn, budem pod papučou. Pozeraj si divoké kone." šepkal mi do ucha.

„Dobre vieš, že tu nie som kvôli vašej telke. Ako to bude ďalej ? Len táto krátka chvíľka nám ma stačiť ? Potom odídeš a ja mám žiť ďalej ? Bez teba ? Vďak.." začala som nervóznieť.

„Pššššt. Nemysli nato. Teraz si tu so mnou. Vieš, že ja ťa nikdy nepošlem len tak niekam. Dobre vieš, že každá sezóna končí. A ja sa raz vrátim a potom budeme spolu. Dobre vieš, že ešte prídem maturovať, takže tu budem. A možno, ak by som ostal vo Švédsku aj naďalej.. až by si zmaturovala... a ešte ma stále ľúbila.. mohla by si prísť ku mne." Silnejšie si ma pritiahol k sebe.

Otočila som sa k nemu, aby som mu hľadela do očí. „Sľúb mi, že nikdy len tak neodídeš." Tlačili sa mi slzy do očí a jedna dokonca stiekla po mojom líci. Robko ju chytil a dlho ma pobozkal. „Navždy?" „Navždy." Sľubovala som.