Bojovný

90°

Večer s mojou rodinou nakoniec dopadol nad moje očakávania. Bavili sme sa o všetkom možnom a našťastie nikoho ani nenapadlo začať s nejakou nepríjemnou témou. Moje obavy ohľadne vzťahu Ruby a Bruna stále existovali a nedovolil som si dúfať príliš skoro, no zdalo sa, že všetko je na dobrej ceste. Rozprávali sa a snažili sa spoznať. Zabávali sme sa najskôr aj s deckami, no tie museli ísť po čase spať, lebo v piatok ešte išli so školy. Rodičia ich šli uložiť a my s Ruby sme osameli.

,,Čo vravíš?" ozval som sa a pritiahol si ju chrbtom k sebe. Oprela sa o moju hruď a pozrela sa mi hore do očí.

,,Vyzerá úprimne a snaží sa. Úplne ignoruje to, čo o mne vie. Verím, že sa len nepretvaruje, ale naozaj chce, aby sme boli všetci zadobre. Ty mu neveríš?" spýtala sa a prekrížila si so mnou prsty na jednej ruke. Druhou som jej prechádzal po bruchu. Sklonil som sa a dal jej bozk na krk.

,,Verím, ale nechcem sa unáhliť. Ak urobí ešte raz podobnú scénu ako minule, tak ho naozaj veľmi rýchlo a navždy vyškrtnem zo života." povedal som rezolútne. Bol som rozhodnutý, aj keď s tým žena v mojom náručí vôbec nesúhlasila.

,,Vieš veľmi dobre, že všetko ukáže len čas. Zatiaľ si tu skús užiť tú dobrú atmosféru s tvojou rodinou." šepla s úsmevom, dala mi pusu na líce a práve v tej chvíli sa k nám vrátili moji rodičia.

Poslúchol som jej radu a naozaj sa snažil nemyslieť na nič negatívne. Prišlo mi to, akoby sme sa vrátili v čase a ja som mal pred sebou znovu svojho strýka, s ktorým som žil v mojom terajšom byte pred toľkými rokmi. Nebudem klamať, tešilo ma vidieť ho konečne uvoľneného a bezstarostného ako v tej dobe.

Napriek tomu, koľko rokov prešlo, v situáciách, ako je táto, som si neodpustil myšlienky na moju mamu. Spomienky v mojej hlave síce stále bledli, no aj napriek tomu som rozmýšľal, čo by v niektorých situáciách robila ona. Ako by sa zachovala? Súhlasila by so strýkom vo všetkom? Bránila by ma? Čo by povedala na Leonu, decká a Ruby? Bol by som tak rád, ak by tu bola aj ona... Ak by som ju mohol objať a porozprávať sa s ňou po takej dlhej dobe. To však už nie je možné. Som si vedomý, že sa s ňou porozprávam až po smrti.

Ruby zacítila zmenu mojej nálady, keďže sa oni na niečom smiali, no ja som sa len pozeral stratene pred seba.

,,V pohode?" šepla mi tak ticho, aby som to počul len ja a položila si ruku na moje stehno. Prikývol som, pretože som sa naozaj nechcel o svojich myšlienkach s nikým baviť. Ruby mi dala jemnú pusu na pery a ja som sa na ňu usmial, aby zostala pokojná. Nemal som v pláne zabiť tú dobrú náladu, ktorá tu konečne panovala, mojimi pochmúrnymi myšlienkami.

Nakoniec sme odchádzali až po polnoci v lepšej nálade, než som očakával. Museli sme ísť, pretože sme všetci na druhý deň robili a navyše deti už dávno spali samé v dome. Bola to oficiálne naša najdlhšia návšteva, ktorú sme si konečne všetci užili bez konfliktov.

++++++++++++++++++++++

Ráno u nás doma (stále mi to pomenovanie príde zvláštne) prebehlo v jednom veľkom zhone. Ruby asi zle nastavila budík, ktorý mal zobudiť nás oboch do práce, takže sme sa zobudili neskoro a nič sme nestíhali. V podstate sme sa len obliekli, umyli a utekali sme. Nemal som inú možnosť ako ju do roboty hodiť, keďže taxík by tak rýchlo neprišiel. Našťastie, obaja sme všetko presne na minútu stihli.

Na rozdiel od Ruby, ja som musel v robote tvrdnúť do večera. Ona robila len do druhej a potom mala ísť na celý víkend k Tanii. Ja som bol pre zmenu dohodnutý s Barrym a aj s mojimi spolužiakmi zo strednej. Chceli sme sa cez víkend poriadne zabaviť a presne to sme aj urobili. Ocitol som sa v jednom kole medzi stretnutiami s priateľmi, robotou a tréningami v hale. Väčšinou som prišiel až v nadránom, a to som sa zvládol akurát tak hodiť do postele.