V jeden upršaný deň sa narodilo malé 3 kilogrami vážiacé.., jednoducho Ja.
Od chvíle ako ma vylovili z lona mojej mamky, som vedel že žijem pre niečo väčšie ako ostatní.
Pravdaže som ani netušil čo veľké by som mohol spraviť. Tak som pomaličky rástol, začal spoznávať ľudí. Hneď ako sa mi prvýkrát otvorili dvere škôlky som vedel, že sa mi v spoločnosti bude páčiť. Pred touto škôlkou som chodil aj do inej škôlky, kde sa mi stal menší úraz, ktorého následky vidieť do dnes. Ten deň som bol účasný recitačnej súťaže kde som získal ako 2. cenu plyšového koníka. Hneď ako som sa vrátil do škôlky som bežal na moje vtedy obľúbené miestečko, boli to schody do jedálne, kde sme boli vždy sami, nakoľko to bolo z opačnej strany ako stáli učiteľky. Ako sme tam sedeli na tých schodoch zdvyhol som môjho plyšového koníka nad hlavu a hodil ho zo schodiska cez zábradlie dole. Kamarát Erik mi ho chcel podat, ale nahol som sa cez zábradlie a už som letel dole dvojmetrovým schodiskom. Zvyšok si veľmi nepamätám, ale táto vec mi zmenila myslenie a nasledovne aj terajší život.
Po pár týždňoch liečby som prestúpil do inej škôlky kde som sa zoznámil s nejakým divným chlapcom. Volal sa Majko, dnes je to môj najbližší človek, ktorého ako jedného z mála cením, či už ako človeka alebo kamaráta.
Samozrejme moja spoločenská povaha nedokázala zostať len pri jednom kamarátovi a tak som sa motal stále s niekym iným.
Po škôlke kde som musel spať, čo som neznášal, prišla základná škola.
Prvý dojem?.. Neviem pre slzy som nevidel ani na moju prvú učiteľku, mimochodom zmyja. Už v prvom ročníku som bol veľmi spoločenský a tak po prekonaní prvotných obáv z nového prostredia som sa spoznal z ostatnými spolužiakmi.
Niektorých som si obľúbil na toľko že som s nimi za dobré do dnes, ale našli sa aj takí, ktorí ma chceli potopiť, či už psychicky alebo fyzicky.
Samozrejme že som bol iná liga a neriešil som to aj keď ma to v hĺbke srdca strašne štvalo a sem tam sa im aj podarilo ma vyprovokovať. V štvrtom ročníku k nám na školu nastúpili dvaja noví ľudia Lucia a Dominik. Lucka bola strašne pekné a múdre dievča, lenže ju vzali do 4.A nakoľko som bol v 4.B veľmi ma to netešilo. Ale Dominika vzali k nám do 4.B. Najprv som si myslel že je to róm, nakoľko mal počernejšiu pokožku ako my ostatní. No po čase spoločného sedenia v jednej lavici na okraji triedy, som zistil že je skutočne iný ako všetci vôkol, nemyslím vzhľadom ale vnútorným zmýšľaním. Fascinovalo ma aký bol odlišný. Videl som sa v jeho správaní, gestách,.. Preto som si ho obľúbil.
Ale nakoniec som prvým stupňom prešiel v pohode.
