Azyl ✔

39ǂ The Mute Girl and the Flower of Bane

Media: Reina

The Mute Girl and the Flower of Bane

Škrekot démonov vonku rýchlo tíchol. Zato zvuky v dome rezonovali v jej hlave. Ann kľačala pri Gideonovi a počula jeho ťažké nádychy a plytké výdychy. Počula ako jeho krv kvapká z rany na podlahu. Počula, ako Francis Tate dýcha cez stisnuté zuby, keď rukami prekrýval Gideonovu ranu, aby spomalil krvácanie.

Všetko to prelínalo ticho, ktoré prichádzalo od tela Ruth. Jej smrť a Nikoho výkrik umlčal všetky slová.  A potom ticho už viac nebolo tichom. Z Hugovho hrdla vyšiel príšerný zvuk. Niečo medzi kvílením a plačom. Ann to nedokázala počúvať, ničilo jej to vnútro. Mala pocit, že jej tento zvuk zlomí srdce v dvoje. Pri pohľade, ako hlava Huga Williamsa klesla na nehybnú hruď osoby, ktorú považoval za svoju rodinu, ju pichlo pri srdci. Musela odvrátiť pohľad, pretože inak by jej iba netiekli slzy nezastaviteľne po lícach, ale rozplakala by sa nezastaviteľným plačom.

Ruth bola osoba, ktorá jej pomohla byť sebavedomou a verila jej, keď si neverila sama. Bola ako Gideon, ktorého ruku teraz zvierala, pretože si nevedela predstaviť, čo by robila, ak by prišla aj o neho. Lenže pre Huga bola Ruth ako sestra. Jej strata mu nezlomila srdca. Vypálila mu doň obrovskú dieru. Poznala ten pocit. Cítila ho, keď sa snažila myslieť na matku, na ktorú nemala žiadne spomienky. Cítila ho, keď prišla o otca, len pred niekoľkými týždňami. Predstavila si, ako namiesto Ruth pred nimi leží William. Presne vedela, ako sa Hodinár cítil.

Každý nádych bol ako náhla rana, ktorá bolela ako vrazenie nožom a zatočenie čepeľou, kým bola ešte stále v tele. Každý výdych, ako keď čepeľ zmizne z tela, ale nebolí o nič menej, ako keď tam vošla. Stáva sa z toho cyklus, ktorý akoby nemal nikdy skončiť. A nič, absolútne nič na svete, nedokáže milovaných priniesť späť. Už nikdy nezapočujú ich smiech, nepocítia ich láskavosť a neocitnú sa v ich objatí. Boli preč. Pripomienka toho prichádzala s každým nádychom, pripomínajúc im, že oni tu sú, no ich milovaní už nie. Pretože Ann žila a jej otec nie. Pretože Hugo žil, no Ruth už nie. Dali by všetko za to, aby to tak nebolo, boli by dokonca ochotní vymeniť si s nimi miesto. To však nemohli.

Môžu si ich iba uctiť, spomínať na nich a časom sa zmieriť s ich stratou. Ale to bude trvať a bude to trvať veľmi dlho. Dovtedy bude každý nádych ako rana nožom a každý výdych ako čepeľ miznúca z ich tela. Každá spomienka im zaplní oči slzami a stiahne hrdlo.

„Nie!" skríkol Hugo a odtisol Nikoho, keď jej chcel zavrieť oči. „Nie," povedal tichším hlasom. „Urobím to sám."

Zatvoril jej oči najjemnejšie ako len dokázal, hoci sa mu pri tom nekontrolovateľne triasli ruky. Sňal si kabát a prikryl ju ním, vrátane jej tváre. Potom jej chytil ochabnutú ruku a držal ju, akoby sa mohla rozpadnúť, keby ju stisol silnejšie.

Zato Ann držala Gideonovu ruku čo najsilnejšie, aby si pripomínala, že je stále nažive. Miestami cítila pulz, ale jej srdce bilo tak prudko a bola tak vystrašená, že netušila, či to bol Gideonov pulz, alebo jej vlastný. Gideon jej tiež stisol ruku a Ann sa na neho pozrela. Vystrúhal na tvári úsmev, ktorým jej chcel naznačiť, že bude v poriadku. Už otváral ústa, že niečo povie, no v tej chvíli nastalo pred domom absolútne ticho.

Žiaden škrekot, žiaden krik.

Zrazu počuli len kroky, smerujúce k nim. Do domu vošla Reina, Nemé dievča. Namierila svoje zelené oči priamo na Ann a dievčaťom prešla triaška. Mala pocit, akoby ju Reina skúmala, zisťovala, čo je zač; čo by od nej mohla chcieť. Musela predsa vedieť, že je hodná jej prítomnosti, inak by neprišla, no nie? Reina mala nečitateľný výraz v tvári, Ann nemala ani poňatia, aké plány s nimi mala.