PxA

1st chapter

Notes: Smut príde až v 3. kapitole, kedže chcem, aby to malo aspoň ako taký dej. Písmená P a A sú skratky mien hlavných hrdiniek, ktoré som z právnych dôvodov musela vynechať, možno im neskôr vymyslím iné mená.

Prstami som sa dotkla krivky jej boku. Robila som to každý deň pre šťastie, pretože to si moja profesia vyžaduje, dúfať, že sa žiadny z tých idiotov nedostane do vážnejšieho problému. Zadívala som sa na obrazovku Zuzky. Nedokážem vysvetliť ako je to možné, ale prinášala mi šťastie. Odkedy som sa dostala na túto pozíciu, vždy keď som pohladkala bok svojho počítača, naša škola vyhrala súťaž alebo nejaký športový zápas. Zopárkrát som tento rituál vynechala a trpko som to oľutovala.
V tom som začula otváranie dverí. Pohľad mi okamžite vyletel k rámu, keď som v ňom zazrela P. Husté svetlé vlasy sa jej vynuli k pleciam a na tvári mala svoj typický výraz Ja tu vládnem. Nenávidela som, keď ho mala nasadený aj pri mne, predsa len ja som tu riaditeľka, nie ona. V modrých šatách sa vynímala jej chudá, vyšportovaná postava. Musela som uznať, že jej to pristalo.
Prešla okolo hospodárky bez toho, aby sa jej čo i len pozdravila a zastavila pred mojím stolom.
Preboha, čo sa stalo?, napadlo mi.
„Ahoj," pozdravila som sa.
„Vieš, čo tí dvaja nevzdelanci opäť vyviedli?" vyhŕkla nahnevaným hlasom popritom ako zatvárala dvere.
A je to tu, pomyslela som si.
„Asi to radšej ani nechcem vedieť."
„Počas vyučovania 4. vyučovacej hodiny ich našli pri zadnej stene školy zdrogovaných z marihuany," vyriekla, podišla ku mne bližšie a zadívala sa mi do očí s pohľadom vraviacim, čo s tým mienime urobiť.
Chytila som sa za hlavu, snažila sa usporiadať rozhádzané myšlienky, ktoré si uvedomovali jej tesnú blízkosť. Bude z toho neuveriteľný problém, pretože sa to stalo na pôde školy a tie nedochôdčatá ešte ani nie sú plnoleté.
„Kto každý o tom vie?" opýtala som sa, pretože nič iné sa k tomu dodať nedalo.
„Ja, ich triedna profesorka a nejaké dievčatá zo sekundy, ktoré nám to prišli povedať."
„Tie to už určite vytárali celej triede," odvetila som zdrveným hlasom. „A čo na to ona?"
„Snaží sa do toho príliš nezapájať, ale uvedomuje si riziko."
„Z jej pohľadu je to veľmi rozumný postoj. Takže musíme zvážiť možnosti. Ako vieme, že to bola marihuana?"
„Ver mi ten odporný pach spoznáš všade. Zapáchali od toho na desiatky metrov ďaleko."
A ja som mala nádej, pomyslela som si. „Tak to je veľmi zlé. Máme nejakú inú možnosť okrem nahlásenia to polícii?"
„Ak to chceme riešiť legálne, tak nie."
„Niečo tým navrhuješ?" zadívala som sa jej do očí.
Podišla ku mne ešte bližšie až stála takmer nad mojou stoličkou.
„Len to, že tie deti nemali ako vedieť, že je to marihuana a Iveta to aj tak chce nechať tak. Pochybujem o tom, že to bolo prvý raz, čo sa takto zdrogovali a zatiaľ im to stále prešlo. A ak sa domnievam správne, nevedia o tom, že ich niekto videl. Ak ich vyženieme mimo pozemok školy a tam zahalíme stopy, tak sme vlastne čistí. A to že neboli na hodine je ich problém, už nie sú školopovinní."
„Ty a porušovať zákon? Čo sa to s Tebou stalo?" nemohla som potlačiť provokačný úsmev.
„Očividne máš na mňa zlý vplyv." V jej pohľade sa už neodrážal hnev.
„Nemám pocit, že by ti to prekážalo," zašepkala som.
Z vedľajšej miestnosti som počula vrzgot dverí a cinkanie kľúčov. Takže hospodárka už odišla.
Zdvihla som sa zo stoličky, aby som mala lepší dosah na P, zatiaľ čo ona sa pomaly priblížila ku mne až som sa musela oprieť o stôl, aby som sa jej nedotýkala. Nemohla som si dovoliť spraviť to, nie po tom, čo sa stalo minule. Nie po tom čo sme si dali jasne najavo, že to tak byť nemôže.
A predsa na ňu nedokážem prestať myslieť. Vždy v noci zaspávam s jej tvárou pred očami. Myslím na krivku jej pása tvorenú tak, aby na ňu presne dosadla moja dlaň. Na jej pootvorené pery, ktoré sa tak nežne dotýkajú tých mojich.
Teraz, keď sa všetok priestor medzi nami akoby vytratil, sa tie myšlienky opäť vracajú. Nedokázala som sa na ňu prestať dívať, na ten plameň túžby v jej očiach. Pohľad mi pomaly spadol na jej pery.
V kútiku duše som vedela, že to nesmieme robiť, že to takto nebude fungovať. Snažila som sa odtiahnuť, ale pocítila som jej ruky ako sa dotýkajú môjho pása, keď sa nimi oprela o stôl, aby sa ku mne naklonila ešte bližšie.
„Nemôžeme to spraviť," vydýchla som roztraseným hlasom.
P sa strhla a odtiahla sa akoby som ju porezala. Na tvári mala taký zronený výraz, až som mala chuť podrezať sa za to, že som to spôsobila ja.
„Tak dobre," vyriekla nervózne pri tom ako prešla ku dverám von z miestnosti. „Tak teda zajtra."
A s týmito slovami odišla.

P.S.: Ospravedlňujem sa za to, aké hrozne cringe to je.