Irresistible - Dokonalí

Kapitola dvadsať šesť - Zoznámte sa, Joe Black <3-Vanessa>

*as usual..*

Vanessa's P.O.V.

Na moje zavreté oči zasvietilo ostré biele svetlo a vyslalo prenikavú bolesť do mojej lebky. Hlava mi búšila, akoby som bola po koncoročnej párty a myšlienky som mala zahmlené ťažkým obláčikom otupenosti. Vydala som bolestný ston, na oči si pritisla ruku, aby slúžila ako štít proti lúču svetla. Prevrátila som sa na druhý bok a zvalila som sa postupne na brucho. Moja tvár pritlačená k posteli, neschopná sa nadýchnuť. Naklonila som hlavu nabok a konečne vdýchla nosom vzduch. Moje zmysli však nereagovali na nový prísun vzduchu, spustili alarm, pretože som ucítila tú sakramentsky skvelú vôňu mätového šampónu a ťaživej vône zeme, prírody, lesa... Ryanova vôňa.

Malý úsmev sa mi usadil na tvári z tohto faktu, no vystriedal ho pocit zmätenia. Stále oťapená som otvorila oči, príliš rýchlo nato, aby oči prežili šok z jasného svetla. Párkrát som zažmurkala, kým si oči privykli. Uvedomila som si, že svetlo nebolo až také ostré.

Kde, dopekla, som?! spýtala som sa samej seba a snažila sa rozpomenúť na poslednú vec. Hlava ma bolela o to viac a obláčik tienil moju myseľ, no čoskoro som prišla na pointu.

Telo sa mi roztriaslo a žalúdok som cítila v krku. Čo ma dostalo najviac z noci? Prepadnutie, Lottie alebo pohľad toho muža? Striasla som sa napriek teplu v izbe a rukami so pošúchala ramená. Snažila som sa vtrieť trošku tepla do tela, ktoré som mala stŕpnuté. Mal také chladné oči... chladnokrvné.

Dych sa mi od strachu zatriasol a zasekol v krku, keď som začula buchot v druhej miestnosti, odkiaľ prechádzal ďalší pásik svetla. Znehybnela som, nevediac, čo teraz. Začula som tiché nezrozumiteľné zakliatie a v prekvapení pootvorila pery.

O pár sekúnd neskôr sa dvere potichu otvorili dokorán a zjavila sa v nich vysoká svalnatá postava s čiernymi hustými, mierne vlnitými vlasmi. V momente ako som ho zbadala zbadal on mňa a srdce sa mi zastavilo.

Čo tu, dopekla, robím?

Ryan mal na sebe čisté tmavé modré tričko a jednoduché čierne tepláky, ktoré mu viseli z bokov takým spôsobom, že som chcela byť tými teplákmi. Potriasla som hlavou. Čo to meliem?

Prešiel ku kreslu a sadol si do neho. Lakte si oprel o kolená a sklonil hlavu. V takejto polohe som mohla povedať, že to vypadalo akoby sa modlil, ale určite to nerobil. Skôr vypadal, akoby bol nesmierne unavený, preto mi ho prišlo trošku ľúto. Trošku. Poobzerala som sa po izbe a nenašla nič, čo by mi prezradilo niečo viac. Áno, videla som tu krb a áno, boli na ňom nejaké fotky, no ani som sa nepohla z miesta, aby som sa prizrela. Z diaľky som nevedela rozoznať postavy. Okrem obrovskej drevenej postele s čiernymi prikrývkami a rôznofarebnými vankúšikmi, ktoré vypadali ako akákoľvek iná dekorácie akejkoľvek ženy a hnedého, naoko veľmi pohodlného kresla, v ktorom sedel Ryan, tu bola drevená knižnica s knihami; ďalšia hnedá drevená skriňa s bielizníkom rovnakej farby po boku a stolom so zásuvkami. Stôl bol hnedý a mohutný, kľudne by som ho mohla považovať za starožitnosť. Na ňom bola kopa písacích pomôcok a zošitov, kníh a hrubých časopisov alebo učebníc, nevedela som presne.

„Žijem?" opýtala som sa, pretože toto bola jediná veta, ktorá mi teraz prechádzala hlavou. Nanešťastie, hlava nefiltrovala moje slová a hlúposť tejto otázky som zaznamenala až po tom, čo opustila moje ústa a spôsobila ticho, vyplnené mojimi červenajúcimi sa lícami.

Na moje prekvapenie sa Ryan začal smiať. Smiech nebol hlboký a hrdelný, skôr plytký a uvoľnený. Bolo to, akoby nemal chuť sa smiať, ale bol rád za zmenu, alebo možno niečo také. Divne som sa na neho pozrela pohľadom, ktorý mu mal jasne naznačiť, že to nebolo myslené ako vtip.