René

00 | Prológ

„Hanička, Hanka, prosím! Musíš mi pomôcť!" zakňučí mi do ucha moja otravná sestra Iveta. Je síce len o rok mladšia, ale občas mám pocit, že náš vekový alebo skôr mentálny rozdiel je o dosť väčší.

„A čo chceš aby som spravila?" opýtam sa, i keď tuším, kam táto debata smeruje. Iveta chce niečo a ak to niečo vážne chce, tak to aj dostane. Jedným alebo druhým spôsobom. Milujem svoju sestru a vzhľadom na to, že naša mama tu nie je a otec vie byť poriadne tvrdý, vždy ma svojimi veľkými modrými očami - jedinou črtou, ktorú máme spoločnú - obmäkčí.

Uhryzne si do pery a posadí sa ku mne na posteľ. „Vieš, tato mi nechce dať, ale ty určite máš niečo navyše. Je životne dôležité aby som šla na tú párty v novom oblečení. Už dosť, že musím používať len lacný make-up a lacné vône. Aspoň toto mi dopraj." zaklipká na mňa tmavo nafarbenými mihalnicami. „Aspoň jedna z nás bude vďaka tomu populárna na strednej." zakňučí. Nemala by mi skôr lichotiť, keď odo mňa niečo potrebuje? 

Jej pohľad je prosebný a ja viem, že pre ňu sú tieto veci dôležité. Je pravda, že na nás mama posiela alimenty a tato má obstojnú prácu, no i tak s hypotékou a pôžičkami, nemáme veľa nazvyš. Je mi jasné, že jej netreba tretiu sukňu tento mesiac, ale je to len rozmar, no keď ja chcem byť dobrá sestra... 

„Fajn! Mám niečo navyše." priznám. "Vieš, že by bolo fajn, keby si si našla trebárs brigádu? Mohla by si si kupovať všetko čo chceš a kedy to chceš." myknem plecom, ale je to ako hádzať hrach na stenu. Iveta počula len to čo počuť chcela.

Ivet s piskotom vyskočí na nohy a párkrát si aj podskočí. „Ty si super! Najlepšia sestra na celom svete!" jej ruky sa mi obtočia odzadu okolo brucha. "Aj si niečo schudla? Veď ťa konečne oblapím! Super Hana, len tak ďalej."

Nie veľmi zvyknutá na dotyky - a ani som ich nikdy, už ani ako dieťa, veľmi neobľubovala - na chvíľu zmeraviem. Je však príjemné byť pochválená, i keď je pravda, že ak by som jej povedala nie, bola by som tá najhoršia a najhlúpejšia. „Ale o tom nesmieš otcovi ani ceknúť. Myslí si, že mu všetko, okrem toho čo mi treba do školy, odovzdávam. Nemusí vedieť, že si niečo odkladám bokom na darčeky."

S nie veľkým nadšením vytiahnem malú kovovú škatuľku, ktorú mama kedysi používala ako šperkovnicu, spoza kníh na polici a otvorím ju. Nie je tu toho veľa, keďže popri vysokej, zvládam len dve malé brigády a nie plný úväzok. To, čo neminiem na knihy dávam otcovi na domácnosť, niečo málo si dokážem skryť. Hlavne ak ušetrím na učebniciach a to tým že si kúpim už použité.

Podám jej päť eur a ona sa na mňa len neveriacky pozrie. „Kde podľa teba stojí puzdrová sukňa päť eur?" prekrúti nado mnou očami.

Pokrčím ramenami. „Sekáč? Keďže nemáš prácu, čakala by som že nakupuješ skôr tam."

Neveriacky na mňa pozrie. „Vážne? Ty si stratená. To si nemôžem dovoliť." pokrúti hlavou a vytiahne si sama z obsahu môjho malého pokladu, ďalšiu desať eurovú bankovku. Dúfala som, že si tento mesiac kúpim nové rysovacie pero na projekty, ale asi sa mi to koniec koncov nepodarí. „A načo mám pracovať, keď i tak by mi oco všetko zobral? Aj tak nikdy nikde  neprijímajú. Aspoň nie do takých prác, aké by som bola ochotná robiť."

Skepticky si ju obzriem, ale nakoniec sa rozhodnem radšej nekomentovať a odložiť si peniaze na iné miesto. Je to moja sestra, ale viem aká je. Pokúšalo by ju znova si „požičať" . Pre zatiaľ to nechám za knihami, ale okamžite ako odíde, musím nájsť nový úkryt.

„Vďaka sestra!" zakričí spokojne pri odchode z mojej izby.

„Nie je začo." zašepkám do vetra.