René

16 | Prvá skúška, časť II.

Prečo sa ľudia okolo mňa chichocú? Málokedy sa stáva, že sa niekto v mojej prítomnosti zabáva. Mám niečo na tričku? Toaletný papier na spodku topánky? Vrátila som sa v čase a som znova v škôlke?

Od rána je niečo v mojej práci čudné. Zvyčajne je moje okolie len tri veci, a to buď vážne, otrávené alebo sa rozčuľujú na tom ako majú veľa práce a málo pláce.

No dnes sa niektorí škeria, niektorí si šuškajú a niektorí len točia očami. Myslím, že naposledy som niečo také zažila, keď sa šírili fámy o tom, ako jedna z našich kolegýň, po firemnom večierku v októbri, prišla na druhý deň do práce v tom istom oblečení.

Kto dnes znova niečo vyviedol?

Na stôl si položím tašku s notebookom a zložím si zo seba šál a hrubý sveter. To, že som po párty v Prahe mala v pondelok navyše voľno neznamenalo, že som si nemusela zobrať prácu domov. Stále som nedospala to, že sme piatkovú noc strávili do jednej rána v centre Prahy. Môj organizmus je zvyknutý vypnúť už celé roky o desiatej večer a táto rana mu dala poriadne zabrať.

Je však zaujímavé, že keď ma René drží celú noc hore, vtedy to zvládam hravo.

Moji traja kolegovia, s ktorými zdieľam kanceláriu – stále tí istí, okrem jedného chalana, ktorý vystriedal Eda – sú ticho a venujú sa práci. Nezvyčajný pohľad, no po pravde netuším aký projekt nám šéf pridelil tento týždeň, takže je dosť možné, že tá správa umlčí o chvíľu aj mňa.

Linda sa otočí k Tomášovi a ten na ňu sykne, nech je ticho.

„Mal by jej to niekto povedať a nielen sa smiať." ohranie sa na neho Linda veľmi potichu, ale ostro.

Takže predsa len nejaké klebety o nejakej úbohej duši. Je pravda, že si klebety aj ja občas rada vypočujem, ale nie je zvykom aby som ich šírila. Nikdy človek nevie, komu nimi ubližuje a čo je na nich pravda.

„Čo je nové?" odvážim sa a opýtam sa len tak nikoho a zároveň všetkých.

Nový chlapík – Juraj – sa zasmeje hurónskym smiechom a mne sa otočí žalúdok. Linda sa na mňa s ľútosťou pozrie a s grimasou na tvári mi podá dnešné nové vydanie Života. „Strana 23. Prepáč zlato."

Môj úsmev padá.

≿━━━━༺❀༻━━━━≾

Nebudem plakať.

Nebudem plakať. Nie nebudem.

Nie pred Filipkom.

Nádych výdych. Potlačiť slzy. Zhlboka dýcham. Proste nie.

„Teta Hana a teraz mám urobiť čo?" Filip postavený na stoličke vedľa mňa sa na mňa otočí so zvedavými očami, s tvárou celou od múky.

Polknem hrču v hrdle. „Už len počkáme, kým sa to upečie." odkašlem si.

Telefón mi znova začne v kabelke vibrovať. Nie je ho počuť veľmi silno, ale i tak je to hlúpa pripomienka toho, že som sa cestou z práce nemala dívať na všetky tie komentáre. Tá hlúpa fotka je všade! A ľudia sú krutí, neprepáčia nič. Nemala som dnes vôbec radšej ani vstať z postele.

„A ako dlho?" zaskučí.

„Štyridsať minút, Filipko. Akurát stíhame dva zápasy dole s Viktorom." potľapkám ho po hlave a on trocha spokojnejší zíde dole. 

Z práce som sa vypýtala skôr, takmer okamžite ako som sa obzerala okolo a videla osemdesiat percent hláv mojich kolegov ako ma sledujú. Ako sledujú ako hladné supy, ako si čítam článok o mne. O mne! V akom zvrátenom vesmíre som sa to ocitla.