Vášeň alebo láska

Tridsiata druhá kapitola - Sen

Amber

S Alexom sme sa skoro pobozkali, keď nás prerušila tá maličká vec, ktorá vyzerala ako vysielačka. Bolo z nej počuť Stephanov plač a moja myseľ sa zobudila z tohto nezabudnuteľného sna a vrátila sa do tvrdej reality. Stála som pred Alexom a plánovala ho pobozkať, zatiaľ čo som stále nemala jasno vo svojich pocitoch. Stále som nevedela, čo cítim.

Vedela som, že ich oboch milujem. Teda Garretta a Alexa. Oboch.

Ale ktorého viac, to mi nebolo jasné. A Stephanovi, tomu malému modrookému zjaveniu som bola vďačná, za to, že som sa vďaka nemu prebudila a nepobozkala jeho otca, ktorý si zaslúžil svet. Alex si zaslúžil všetko.

Ženu, ktorá ho bude milovať a bude milovať len jeho, nikoho iného. Bude mať oči len pre neho a nebude taká rozhodená ako ja. Hlavne nebude zmätená.

Alex sa zasmial a hlavu si zaboril do môjho krku. Musela som sa zasmiať, nedokázala som to v sebe udržať a prečo to držať v sebe? Radšej smiech ako plač, alebo nie?

„Ten malý kazisvet!" zasmial sa Alex.

„Postarám sa o neho," vymanila som sa z jeho teplej náruče.

„Amber, to nemusíš. Vieš, že si tu ako môj hosť a nie ako pestúnka, postarám sa o neho."

„Alex, ak by som to nechcela robiť, nerobila by som to. A ja chcem. Ty si splň svoje povinnosti, viem, ako ti chýba tvoje víno. Ja sa o neho postarám. Christina a ostatní majú prísť až večer, dopraj si čas pre seba," pohladila som ho po jemnom strnisku na líci.

Na líci mal menšiu jazvu, ktorú som si všimla už tak dávno. Bože, ako dlho to už je čo ho poznám? Koľko času preletelo od momentu, čo som ho po prvýkrát uvidela? Jazva bola vyblednutá, ale musela som premôcť nutkanie, prejsť po jazve jazykom. Chcela som vedieť ako chutí jeho pokožka a aké by to bolo cítiť jeho dňové strnisko na svojej pokožke. Alex mal niečo cez tridsiatku, ale strnisko mu pristalo. Vyzeral trochu staršie a tak strašne sexy.

Musela som všetky takéto myšlienky zahnať do zadnej časti mojej pamäte.

„Ďakujem, ale ak by sa čokoľvek dialo, zavolaj mi. Budem na telefóne," rukou naznačil telefón.

Spolu sme kráčali k vchodovým dverám, kde si obliekol kabát a otvoril dvere.

„Všetko bude v poriadku, len si to uži. Poradíme si," usmiala som sa.

Uškrnul sa.

„Momentálne sa cítim ako mamička na materskej, ktorá po prvýkrát necháva svoje dieťa s pestúnkou."

„A nie je to tak?" moje ústa sa zdvihli do krásneho úškrnu.

„Nemyslím si, že vyzerám ako žena," namietol.

„Nemyslím si, že to čo máš v nohaviciach vyzerá ako vagína. Nech je to ale čokoľvek, mám to rada," zasmiala som sa.

Alex zostal ako omámený. Pozeral sa na mňa s dokorán otvorenými očami.

„Mal by si už ísť," doslova som ho vytlačila z dverí.

„Amber nemôžeš niečo také povedať a potom ma vyhodiť z vlastného domu a ísť za mojím synom!"

„Prečo by som nemohla? Tvojho syna mám viac ako rada," oprela som sa o bok dverí, zatiaľ čo som ich zatvárala.

„Ten malý parchant presmerovala všetku pozornosť na seba."

„Čo ti mám povedať, vyzerá ako jeho otec," v tom som mu zavrela dvere do tváre.

Oprela som sa o nich a ani som si neuvedomila, že na tvári sa mi zračí úsmev.