Bojovný

93°

Po tom, čo som sa v ten večer dozvedel, som dlho nemohol spať. Len som sa ako priblblý usmieval. Tešil som sa, že žiadny rozvod medzi Leonou a Brunom nenastal a nakoniec budem mať ďalšieho súrodenca. Tí dvaja si nič menej po tom všetkom nezaslúžili. 

Obaja sa nám priznali, že dieťa už nechceli kvôli ťažkému pôrodu, ktorý mala Leona pri Lukovi, ale po kríze, ktorú napokon úspešne zvládli, názor zmenili. Nevedel som si ten blázinec v ich dome predstaviť, avšak bol som odhodlaný im vo všetkom pomôcť. 

Niekoľko nasledujúcich týždňov sa nieslo v rovnakom hektickom duchu. Nebol čas dýchať. Náš projekt pomaly napredoval, ale voľný čas proste neexistoval. Pomedzi všetky vybavovačky som ja riešil svoje kurzy, aby som mohol učiť box a Ruby si začala robiť vodičák. Aj jej som pomáhal a občas s ňou jazdil. Bolo toho príliš. Pred pár dňami som skončil nadobro v hale, takže dúfam, že teraz budem mať aspoň aký-taký voľný čas. Domes nebol nadšený, že končím, no nebolo v jeho silách ma presvedčiť o opaku. Dal mi aspoň naozaj veľa peňazí. Vydýchol som si, keď som dané priestory opustil. Zažil som tam veľa dobrého, vrátane stretnutia so všetkými tými úžasnými ľuďmi, no zároveň aj veľa nepríjemného.

V piatok som v robote skončil o tretej ráno. Úplne zničený som sa dotrepal domov. Vyzul som sa a potichu nakukol do spálne. Bola prázdna, čo ma prekvapilo. Dnes mala Ruby robiť a potom riešiť niečo ohľadne fitka, ale nepísala mi, že by u niekoho zostávala cez noc. Ešte sa nestalo, že by mi nedala vedieť. Bolo to zvláštne, no nechal som to tak. Skúsim jej napísať neskôr.

Umyl som si ruky, napil sa vody a šiel na balkón. Chcel som sa nadýchať čerstvého vzduchu a trochu sa ponaťahovať. Celá moja osoba bola dolámaná. 

Vyšiel som na balkón, zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol nočného vzduchu. Zapol som naslepo svetlo a urobil pár krokov vpred. Takmer som spadol, pretože som sa o niečo potkol. Len tak-tak sa mi podarilo zachytiť sa zábradlia. Sklopil som oči, aby som videl, čo mi stálo v ceste. Na moje počudovanie, na zemi ležalo niečo veľké a neforemné prikryté dekou. Až po chvíli mi došlo čo, alebo skôr kto, sa ukrýva pod ňou.

,,Môžeš mi vysvetliť, prečo ležíš na zemi uprostred balkóna, Ruby? Skoro som ťa pristúpil." spýtal som sa nechápavo mojej šialenej priateľky ležiacej na zemi.

Ruby unavene zaskučala a zakryla si rukou oči pred svetlom. Zjavne na zemi zaspala. Chvíľu trvalo, kým mi odpovedala.

,,Hmmm... Stretnutia sa pretiahli a ja som ledva skončila. Nevládzem ani žiť. Chcela som si zapáliť, ale asi som zaspala." vysvetlila mi rozospatým hlasom.

,,Sme na tom rovnako. Ani ja nevládzem." priznal som vyšťavene. Ruby si zvykla na svetlo a zo zeme za mnou natiahla ruku.

,,Poď ku mne! Je to pohodlnejšie, než to vyzerá." usmiala sa. Bol som tak unavený, že som nemal žiadnu chuť protestovať. Ľahol som si k nej na zem a uložil si hlavu na jej hruď. Ruby ma prikryla dekou, pod ktorú sa sotva zmestila ona. Pousmial som sa nad tým gestom.

,,Dnes som bola taká zničená, že som išla domov k Tanii a nie sem. Uvedomila som si to uprostred cesty a to s tebou žijem už zopár mesiacov." zasmiala sa a ukľudňujúco ma hladila po vlasoch. Tiež som sa zaškeril so zatvorenými očami. Zrazu bolo veľmi ťažké ich držať otvorené.

,,Ja som si dnes pomýlil adresu v podstate vedľa domu Leony a Bruna. Myslel som si, že to je v úplne inej štvrti a zákazníkov som previezol po celom meste. Samozrejme, zaplatil som si to sám, lebo to bola moja chyba. Mysleli si, že som nejaký podvodník, ktorý ich chce len ošklbať." vyrozprával som jej svoj vlastný omyl. Únava na nás priaznivo teda vôbec nepôsobila.