Ta a je tu po dlhom čase už 2. časť. Neviem,či mám pokračovať...ale dúfam,že si to aspoň niekto číta.
,, Poď so mnou, " povie keď vystúpim z auta a bežím pomôcť mu.
,,Nie, " nesúhlasne pokrútim hlavou. Vyzerá fakt svalnato a aj cez zaschýnajúci krv vidím mladú a peknú tvár.
,,Poď! " tento krát mi už rozkáže.
,,Ale ja..."
Prehodí si ma cez rameno a pohne sa. V boku pocítim bolesť a ihlu.
,,Nemusíš sa báť,je to len na uspatie, zobudíš sa už..."
Pomaly zaklipkám očami. Moje viečka sú hrozne ťažké,ale aj tak sa premôžem a poobzerám sa dookola.
,, Ahoj,"to je znovu on,,ako sa voláš?"pokračuje bez úsmevu.
,,Kde to som? " odignorujem jeho otázku a ešte raz si to tu prezriem. Všetko je tu tmavé. Miestnosť aj akási chodba,na ktorú dovidím cez veľké dvere,sú osvetlené len neónovými žiarkovkami. Tie sú povešané po stenách v prividelných intervaloch. V izbe je nie len šero,ale aj všetko v nej je tmavé. Dokonca aj postel,na ktorej ktorej ležím je šedá a obliečky sú tmavozelené. Izba je malá. Je tu len postel, na ktorej som ja a stolička ,na ktorej je on. Po mojej pravici sú prístroje, ktoré pravidelne blikajú, vydávajú pípavé zvuky a sú prepojené s mojimi žilami hadičkami. Po mojej ľavej strane je malý nočný stolík. Na stolíku je môj fotoaparát a veci z batoha. Očividne ma prehľadávali.
,,V ošetkáku,"povie po chvíly.
,, Ale čo je toto za miesto?"spýtam sa ešte pokojne.
,,Tvoj nový domov,"potichu hlesne.
,, Do riti,kde to som?!"už vrieskam.
,, Sem si ťa vyvolili,"postaví sa a odíde.
Zoatanem sama. Mám pocit,že už na vždy...
Nechcem zostať sama...
Nikdy!
