Denník školskej Ja

Utorok-pokračovanie

Mala som pravdu....
Nina chcela aby sme išli vonku. A ako iste vieš teda nevieš ale už budeš, šli sme.
Vonku sme stretli Sebastiána a Riša.
"Ahoj!" pozdravili sma zdvorilo.
"Hojky!" odzdravili sme sa im, tak sa začala debata a keďže aj oni mali skaty .....
"Čo vy dve sa skatebordujete?"rozosmiali sa.
"Vstavim sa že sme lepšie!"vyhrlka zo seba Nina.
"Prijímame!!!"toto sme robiť nemali....
"Kto bude prvý dole?!"skríkol Rišo a už sa valil dolu kopcom. My ako správne baby sme sa nenechali zahanbiť a predbehli sme ho ľavou zadnou. Nina bola za mnou za ňou bol Rišo. Ale kde bol Sebastián? To som fakt nevedela až keď sa po mojej ľavici  neozvali dve slová "predbehnem ta moja" vlastne to boli tri slová. Tieto slová ma naštartovali. Hnala som sa dole kopcom tak rýchlo že som nevedela pribrzdiť. Valila som sa dole až ku križovatke. Adrenalin mi stúpal. Začala ma bolieť hlava. Nevedela som čo robiť. Počula som ako kričia že mám zastaviť ale nevedela som ako!! Bola som priliž rýchla!
"Neviem!!!"toto som ako jediné so seba vydala. Myslela som že sa blíži môj koniec. Cesta bola blízko a ja som sa valila dolu kopcom. Nedokázala som vyskočiť zo skatu. Bála som sa. Zrazu som za sebou počula kolieska. Niekto ide za mnou!!! Potrebujem pomoc. Chce má tá osoba zachrániť?! Alebo ma nechá vystreliť na cestu? Dúfala som v prvú možnosť. V hlave sa mi premleli myšlienky všetkého druhu. Možno tam nebude auto? Možno stihnem zelenú? Čo ak práve bude auto prichádzať?! Možno ma to zabije?! Čo ak zostanem na vozíčku?! Nevedela som čo mám robiť tak som si len v hlave povedala "Bože!! Ak.ma počuješ zachráň ma!! Prosím!!" Kraj cesty sa blížil! Prečo je smrť taká dlhá?? Spýtala som sa sama seba. V tom sa stalo niečo čo som už nečakala a som zavto vďačná. Skater čo bol za mnou ma rázom obehol a strhol zo skatebordu!! Letela som na zem!! Môj skatebord som zastaviť síce nevedela ale ja som bola v bezpečí a v náručí akéhosi chlapca. Nevedela som kto to je ani čo chce ale vedela som že mi zachránil život. Kým som sa ako tak spamätala už tu boli aj Rišo s Ninou. Kde je Sebastián?? pýtala som sa sama seba. Začala sim ho hľadať všade naokolo. Nikde som ho nevidela. Zrazu mi ktosi podá ruku a následne ma dvíha zo zeme. Nevidela som mu do tváre, slnko mi svietilo do oči. Silno ma objal.
"Toto mi už nikdy nerob!!"pošepol mi do ucha a následne mi dal pusu na líco. Ten hlas!! Poznám ho je to Sebastián!!!! Toto bol pre mňa šok!! Možno on ma zachránil! Vzal ma na ruky a niesol preč. Posadil ma ba lavičku blízko miesta kde ma ten chlapec zachránil. Nič som nevnímala, nevedela som nič povedať. Môj dych sa dostával do normálu. Všetko som to musela stráviť. Po chvíli za mnou prišla Nina.
"Beka vyľakala si nás!!" povedala mi.
"Neboj aj ja som sa bála!!"odpovedala som jej a jemne som sa na ňu usmiala. Ona ni úsmev vrátila.
"Kto ma zachránil?"spýtala som sa jej, verila som že ona vie kto to bol, kto mi zachránil život!
"Neviem, prepáč. Nestihla som nič vnímať. Videla som len to že tá niekto strhol tesne pred koncom chodníka. Neviem či sa zranil alebo nie ale jedno viem je to hrdina!"
"Ja viem"povzdychla som si a hľadala som očami kde sú chalani. Pozrela som sa na ňu a ona mi hneď povedala že isli kúpiť nanuky aby sme sa upkojili.
Po chvíli boli pri nás. Jedem mi podával nanuk a druhý skate. Nič mu nebolo! Vôbec ani škriabnuie. Bola som ten najšťastnejší človek na zemi. Zachránili ma! Skatebordu sa nič nestalo! Noo a vyhrala som vstauku!! Aj keď to teraz nie je podstatné. Klamem je to podstatné ale podstatnejšie je to že som živá a nič mi nie je ak teda nerátame odrete zápästia a nohy. Chvíľu sme ešte vonku pobudli. Pokecali sme si. Okolo 20:30 sme sa rozlúčili a šli domov. Musím zistiť kto ma zachránil!!