Denník školskej Ja

Streda

Včera sa mi toho stalo čo? Ale ani dnešok som nemala o moc ľahší. Stále musím uvažovať nad tým kto je môj záchranca. Svoj opis včerajška som si prečítala asi 5oo krát. Napadlo ma či to nebude Sebastián ale potom ma to prešlo. Aj keď tá pusa a ešte predtým že sa o mňa bál. Ach ja neviem. Mám v hlave zmätok! Dohodli sme sa že to nikomu nebudene hovoriť. Chcem to povedať aspoň Kim. Verím jej ale radšej si to nechám ešte chvíľu pre seba. Baby si zaslúžia vedieť pravdu. Všetky, aleeee nie teraz. A prečo to vlastne dramatizujem veď sa nič vážne nestalo. Trošku som pátrala a viac som si začala písať s Sebastiánom a Rišom. Ale povedzme si na rovinu, so Sebastiánom si proste rozumiem.
"Ahoj :)"
"Ahoj :)"
"Už si ok?"
"Neviem, potrebujem zistiť kto mi pomohol! Nevieš mi pomôcť?"
"Beka, ty vieš že rád ale ja som ho fakt nevidel. Prepáč :/"
"V pohode, veď za to nemôžeš!"
"Ideš dnes na skate?? Viem možno divná otázka potom čo sa včera stalo ale..."
"Jasné, veď to nič nebolo! ;)"
"Nič?! Ti hrabe??"
"Aleee prestaň!!"
"No ok tak o koľkej??"
"Nwm, tak kolo 15:30??"
"Môžme, teším sa na teba ;)"
"Aj ja na teba Sebastián, ahoj :)"
"Ahoj :)"
Tak toto je príklad nášho rozhovoru. Je milí. Inak vonku sme šli len dvaja. Nina nemohla, Rišo nemohol, Amanda tu nebýva, ani Heni, ani Paula, ani Kim. Tak sme šli dvaja. Stretli sme sa v parku. Mal na sebe krátke tričko a šortky čiernej farby. Tričko bolo modré s bielymi pruhmi. Vyzeral v ňom úžasne. Naopak ja som šla do pestrých farieb. Kvietkované tričko som mala zastrčené v tmavomodrých kraťasoch s vysokým pásom. Na nohách sme mali obaja botazky.....ani neviem prečo to tu píšem, možno si to chcem dlhšie pamätať.
Prišla som na dohodnuté miesto ako som už spomínala. Bol tam, oprieral sa o lavičku a pozeral sa na mňa ako prichádzam. Zvítali sme sa a išli sme sa bordovať. Občas sme si sadli na lavičku a kecali sme o všetkom o čom sa dalo. Úplne som zabudla na svojho záchrancu. Boli sme len my dvaja.
Naše ničím nerušené chvíle ale pravdaže niekto narušiť musel!! Aspoň viem ako sa cítila Erika. Vyrušili nás pri pokeci Anna s nejakým chalanom.
"Cawteee!!"pozdravila sa nám Anna, obaja sme na seba pozreli keďže ani jeden z nás ju nemá rád.
"Ahoj!"pozdravil sa Sebastián ale zo mňa sa nevydrala ani jedná hláska. Ak by som otvorila ústa vyšlo by niečo úplne iné.
"Čo vy tu?!"spýtala sa nás a žmurkla na mňa. Ja som tam len sedela a pozerala na Annu ako na vraha a vlastne nemá od neho ďaleko.
"Nič!!"vydrala som zo seba cez zaťaté zuby.
"Ale Beka nemusíš byť hneď taká podráždená!"povedala Erika a ja som na ňu aj na jej "dokonalého" priateľa hodila tak hnusný ksicht že pri tom by sa aj Erikina slina čo ju na mňa pluvla vrátila spať do jej úst! Im pravdaže skisol úsmev a to bol znak dobre vykonanej práce. Nezaujímalo ma čo si o mne myslia, ani to či ma Anna strápni pred celou školou. Podstatné bolo v tú chvíľu pre mňa to aby som sa ich zbavila. Zdalo sa mi že to Sebastiána dosť pobavilo. Ešte dlho sme sa ich nevedeli striasť ale nakoniec sme sa ld nich akosi vyparili. Bol by to skvelý deň, keby nám ho nepokazili ;).

Je 22:57 a ja rozmýšľam opäť nad mojim záchrancov. Mohol by to byť Sebastián veď je milí a po dnešnom dni.... neviem čo sa to somnou deje. Musím s tým prestať!!
Skúšala by som ho hľadať ale ako? Viem len to že má neuveriteľne hladké ruky....a to mi asi nepomôže. Lebo ja nikomu ruky ošahávať nebudem.