My lovely wolf⇀ ⓉⒶⒺⒼⒾ

VII.

Celý večer som rozmýšľal, čo mi povedali naši. Nechápem, ako mohli predo mnou niečo také schovávať. Viem, že keď som bol menší, rodinný priteľ zomrel tragickou nehodou. Takže som ho musel poznať a nič som si za ten čas nevšimol.

Nechal som to radšej tak a rovno som sa sústredil na nepodstatné veci. Čiže som zapol sociálne siete a len tak nimi prechádzal.

Ani som si si neuvedomil a len tak ma na posteli vyplo. A preto som sa ďalší deň zobudil s tým, že mi niečo hraje pri uchu a stále sa to opakuje.

Nespokojne som zavrčal a vypol som mobil. Hneď na to som sa posadil a pretrel som si oči. Tak sa mi nič nechce no tiež sa mi tu nechce ostať.

Mobil som dal rovno nabiť a tak som sa pobral z izby. Namieril som si to do kúpeľne, kde som vykonal rannú hygienu, upravil si vlasy a skoro pri tom zaspal. Prečo som taký unavený.

Keď som bol hotový, namieril som si to naspäť do izby. Keď som uvidel svoju posteľ, skoro som sa neudržal a spadol som do perín. No nejak som sa prekonal a radšej som si to namieroil do kuchyne.

,,Dobré ráno", usmial som sa na svojich rodičov, na čo tý mi opätovali pozdrav s úsmevom. Následne som sa posadil ku otcovi za stôl a mamina mi skoro hneď na to priniesla tousty.

,,Stíhaš do školy?", spýtal sa ma otec, keď sa pozrel na hodinky na svojej ruke. Hej, o pol hodinu by mi začalo vyučovanie, no našťastie nejdem do školy. Len som zabudol naším povedať, že tam nejdem.

,,Zabudol som vám povedať, ale včera prišlo oznámenie, že na dva týždne bude škola zatrvorená z hygienických dôvodov", prehlásil som a pustil som sa do raňajok. Na to som dostal len kladné prikývnutie a ďalej sme sa k tomu nevyjadrovali.

Po zvyšok raňajok sme už ostali všetci ticho. Väčšinou sa ráno nemáme o čom tak baviť a ani nemáme chuť. Sme čerstvo zobudený a propravde, kto má chuť sa ráno s niekím rozprávať a k tomu s úsmevom.

Po raňajkách som sa s poďakovaním pobral do svoje izby, kde som si zobral batoh. Do neho som hodil peňaženku, mobil, slúchadlá a nejaké jedlo, pitie. Následne som sa z batohom cez plece pobral do predsiene. Tam som sa obul a s rozlúčením som sa pobral z domu. Nezabudol som zo sebou zobrať aj kľúče keby niečo.

Namieril som si to rovno ku lesu. Chcel som vedieť, či znovu natrafím na toho vlka. Možno tam bude aj iný. Tak či tak sa tam veľmi teším. Hlavne si tam idem oddýchnuť a zrelaxovať.

Netrvalo mi dlho a ocitol som sa na začiatku lesa. Chystal som sa do neho vôjsť, no zastavil som sa hneď, keď som si všimol ľudských stôp na zemi. Nie je to tak, že sme v okrese len pár ľudí, no kvôli poverám do tohto lesa len tak nikto nevkročí.

Len som nad tým pokrútil hlavou a vošiel som dnu. Určite sem išli len nejaký hubári, možno feťáci. Čiže sa budem modliť za to prvé.

Došiel som až ku cestičke, kde som vždy na niečo natrfil, a pozrel som sa na zem. Stopy pokračovali hlbšie do lesa mimo vychodenej cesty. Tak a teraz už môžem chytať paniku.

Roztrasenými nohami som sa pobral po stopách. Keď som sa začal približovať ku jazeru, odbočil som iným smerom, aby som vyšiel inou cestičkou. Nepotrebujem, aby ma ten alebo tý nejak dobili. To nepotrebujem.

Po chvíli som pomaly vyšiel inou cestičkou. Opatrne, aby si ma nikto nevšimol, som sa porozhliadol na vôkol. Na opačnej strane som si všimol dvoch ľudí, ako sedia na nejakom plni a pri nich sú tie dve líšky. 

Sadol som si na zem a viac som sa zapozeral na tých dvoch. Keď som zaostril zrak, uvedomil som si, že sú to mojí nový spolužiaci.

,,Čo tý tu robia? Nyslel som si, že viem o tomto mieste len ja", zašepkal som si pre seba a naďalej som ich pozoroval. Neviem, prečo ma to až tak štvalo. Asi preto, lebo to bolo moje útočisko a teraz už o ňom vedia aj iný.

Z môjho bezmyšlienkového sedenia na zemi, za sebou som počul prasknutie konárov. Hneď som od ľaku prudko otočil hlavu za sebou. Rovno som si všimol, ako za mnou stojí vlkodlak. Tento bol krásne blond až zlatystý. Jeho oči boli prekrásne a neprerušene sa na mňa pozeral.

Netrvalo dlho a v očiach sa mu mihlo zlosť. Od ľaku som vypískol a začal som sa od neho posúvať ďalej. A preto som sa čoskoro ocitol vo vode.

Hneď ako som sa vynoril, nejaká ruka sa ku mne naťahovala. Zodvihol som hlavu a pozrel som sa na jedného zo svojho nových spolužiakov. 

,,Nie je ti nič?"