Fake Blood

1.

,,...19, 20! Schovaný neschovaný už idem!" Rýchlo utekám sa schovať do malej skrinky. ,,Hmmm, kde je moja malá doktorka?" opýtal sa s tým že sa všade dookola obzerá aby zastihol čo i len malý pohyb. ,,Hihi," potichučky som sa zasmiala. ,,Mám ťa!" rýchlo otvoril dvere skrinky. Vyvalila som oči a neverila že ma tatino našiel. Pomaly ma vytiahol zo skrinky a zdvihol ma do svojho náručia. ,,Už ťa mám, už ťa nepustím!" Pritiskol si ma k sebe ako plyšového medvedíka. ,,Ako si ma našiel?" ,,Som predca tvoj otec, dokážem vycítiť že kde si a čo robíš," jemno sa na mňa usmial ,,veď ťa poznám." Objala som tatina s tým že sa ho chcem niečo opýtať. ,,Tati?" ,,Áno Evička moja?" ,,Kedy ma naučíš doktorské veci?" usmiala som sa naňho s nádejou že mi povie že hneď ma všetko naučí. ,,Evi...," povzdychol si ,,ešte nemáš ten správny vek." ,,Oh..., ale chcem byť ako ty tati. Chcem pomáhať a zachraňovať ľudí ako ty." Jemno ma chytil za plecia a pomaly si ma otočil oproti sebe. ,,Ešte neprišiel ten správny čas aby som ťa naučil tajomstvá zachraňovania ľudských životov ale sľubujem ti keď príde tá vhodná chvíla tak ťa postupne všetko naučím." ,,Ale to mi stále hovoríš." Ocko sa jemne zasmial. ,,To preto lebo ešte neprišiel ten čas." V tom sestrička treskla dverami. ,,Pán žongloval s nožmi a jeden ho zasiahol priamo do predlaktia! Potrebuje rýchlu operáciu!" ,,Rýchlo ho dajte na operačnú sálu! Srdiečko, idem teraz zachrániť toho pána. Poď, budeš sa na to pozerať cez okno a aj tak sa môžeš učiť." Supééér tatino v akcií! ,,Áno! Poďmeee!" Rozbehol sa ku dverám za ktorými je hala ktorá vedie na operačnú sálu. Išla som ku oknu cez ktoré môžem jasne pozorovať celú operáciu. Ocko si umyl ruky a už si dával na seba operačný plášť. Vošiel dnu a všetci sa na neho pozerali a čakali na prvý povel. Predstúpil pred pacienta a obzerá si jeho predlaktie. Bolo hrobové ticho. ,,Podajte mi dezinfekciu," a nadstavil ruku čakajúc na dezinfekciu. Sestrička mu hneď podala tampón s dezinfekciou. Pomaly a jemne čistil s dezinfekciou okolo noža ranu aby bola malá pravdepodobnosť že keď vytiahne nôž aby sa tam nedostala žiadná infekcia. ,,Dobre." Podal sestričke tampón s tým že sa pripravuje aby vytiahol pacientovy nôž z predlaktia. Jemne ale zároveň pevne chytá rúčku noža. Pripravuje sa na hlavný bod! V tom mykne rukou a vytiahol celý nôž! Krv bola všade, vyprskla na okno cez ktoré som sa pozerala. ,,T-Toľko k-krvy-" zbledla som ako stena a ťachšie sa mi dýchalo. Ako otec vytiahol nôž tak sestričky ako blesk začali robiť svoju prácu a ošetrovať ranu. Tatino sa pozrel na mňa cez okno a hneď videl problém. Utekal von z operačnej miestnosti na chodbu kde som stála pri okne a všetko sledovala. Už už som išla pomaly si sadnúť na zem čo mi bolo tak zle ale v tom prišiel a rýchlo ma jemne ale zároveň pevne chytil za chrbát. ,,Evi dýchaj z hlboka. Pomaly nádych a výdych." Pomaly som sa nadýchla a vydýchla. Ale stále mi bolo ešte tak trochu zle. ,,Ja viem že máš strach z krvy ale keď prekonáš svoj strach, tak budeš najlepšia doktorka na svete." ,,Taká ako ty ocko?" pozrela som sa na neho so štipkou nádeje v očiach že budem aspoň trošku dobrá ako on. ,,Nie, nebudeš taká dobrá ako ja," jemne ma chytil za plecia ,,ty budeš sto-krát lepšia ako ja." Pozrela som sa na neho s prekvapeným pohľadom. ,,Myslíš?" ,,Ja si to nemyslím, ja to viem dcérka moja." Poskočilo mi srdiečko. Wow takže ja budem lepšia ako tatino. To je úžasné! ,,Pôjdeme na obed?" ,,Anooo som hladná ako žralok!" ,,Aha takže nie si hladná. Hmm to je taká škoda. Dnes sú na obed kuracie stehná s ryžou." Pozrela som sa na neho nechápavým a vražedným pohladom. ,,Niee ja hovorím že som hladnááá!" ,,Veď nechápem že prečo nechceš jesť. Je to tvoje ubľúbené jedlo," pozrel sa na mňa s úškrnom na tvári. ,,Tatiiii ja som hladnááá," silno som ho objala za ruku aby som ho tým prinútila aby sme išli obedovať. ,,Dobre dobre. Veď trochu sranda musí byť," usmial sa na mňa s príjemným úsmevom. ,,Tak ideme pijavička moja?" spýtal sa a pri tom sa trochu zasmial lebo som bola totálna pijavica na jeho ruke. ,,Aňo." Vykročil do predu s tým že som bola zavesená na jeho ruke. Ako prechádzame chodbami plnými pacientmi tak vidno na ockovej tvári smútok. Rozmýšľam že čo by ho mohlo rozveseliť. ,,Neboj sa, ty ich všetkých uzdravíš," usmiala som sa od ucha po ucho. ,,Ano, a ty mi budeš pomáhať." Usmiali sme sa navzájom na seba a pokračovali v ceste. Keď sme vošli do jedálne plnej sestričiek a doktorov hneď mi do nosa prichodila úžasná vôňa kuracieho mäsa. Pri jednom stole bola skupina sestričiek tatinových kolegýň a mojich kamarátok. Prišli sme ku kuchárovy aby nám naložil obed. ,,Dobrý deň," oprela som sa o dosku a pozrela na zlatého guľatého kuchára s fúzikmy. ,,Dobrý deň mladá slečna." ,,Vy ste tu nový? Ešte som vás tu nevidela." ,,Ano toto je môj prvý deň tu v práci. Ako to že poznáte všetkych kuchárov? Ste vy pacient-" nestihol dopovedať a hneď som mu skočila do reči. ,,Nie ja tu bývam s tatinkom. On je najväčší chirurg v nemocnici alebo teda aj riaditeľ nemocnice." Spoza môjho chrbta sa objavil tato. ,,Dobrý deň pán Kodrik, ako sa vám to tu zatiaľ páči?" spýtal sa vysoký blonďavý muž s hnedo-žltými očami. ,,Dobrý deň pán riaditeľ Mr. Jackson. Páči sa mi to tu. Dobrý doktory, sestričky, pacienti a aj milé mladé slečny," usmial sa na mňa až mal z očí čiarky. ,,Prišli ste si po dnešný obed? Kuracie stehno s rižou a hruškovým kompótom?" ,,Oooo ano prosím." Naložil mi mega dobrý obed a vykročila som ku stolom. ,,O a ináč mi nemusíte vykať." ,,Ďakujem za tvoju dobrotu. Ani ty mne nemusíš vykať, kľudne mi tykaj." ,,Ďakujem, ináč ja som Eva. A ďakujem ti za dobrý obed, pekný deň prajem." ,,Ahoj Evka a dobrú chuť." Prišla som ku sestričkám a spýtala: ,,Ahojte, môžem si k vám sadnúť s tatinkom? Prosím." ,,Ale jasne že ano. Poď sadni si tu medzi nás. Tvoj tatino si môže sadnúť tu ku doktorom." Bližšie si k sebe sadli a tak som si medzi ne sadla a tatino si sadol medzi svojich kolegov. Obed bol úžasný. Keď sme sa všetci najedli a dorozprávali rozlúčili sme sa a každý išiel domov lebo už bolo 9 hodín večer. Ako som s tatinom išla ku výťahu tak vždy ostane smutný a smutne sa pozrie na čistú bielu stenu vedľa výťahu. Doteraz som neprišla na to že prečo to tak je. Pevne som stiskla jeho ruku. Keď sme prišli na 4. poschodie ktoré je náš domov v nemocnici, pustila som sa tatinovej ruky a išla do kúpeľne aby som si umyla zuby. Keď som si už umyla zuby prišla som do mojej vysnívanej izby a ako každý deň, ocko sedel na mojej posteli a čakal ma. Lahla som si do postele na to ma tatino objal a dal pusu na čelo so sladkými slovami. ,,Dobrú sladkú noc, a pekne spinkaj. Nech sa ti sníva o tom ako zachraňuješ vštekých ľudí." ,,Dobrú noc." Zatvoril dvere a ako každý večer, som rozmýšlala o tom ako moja mamina musela vyzerať. Nevidela som ju ani na fotkách, dokonca ani tatino nechce o nej hovoriť. Jedine čo mi o nej povedal je to že bola krásna a najšikovnejšia doktorka na svete. No a... viem že deň po mojom narodení zomrela. Možno jedného dňa sa o nej dozviem viac. Pomaly som zaspala s predstavou že aké fantastické by to bolo keby sme boli všetci spolu. Boli by sme najšťastnejšia rodinka v celej galaxii.