Spolu to zvládneme - Zlomené srdcia |Dramione| ✓

Spolu sme to zvládli

Vojna sa začala už minulú jar. Už to bude rok. Harry, Ron a Hermiona išli hľadať horcruxy. Teraz im zostával iba jeden posledný ktorý by mal byť na Rokforte.

Draco sa už na Rokfort vrátiť nemohol. Bolo tam strašne veľa spomienok a on sa nemohol len tak pohybovať po hrade kde je na každom rohu iná spomienka. Každý deň mal väčší a väčší strach o Hermionu. Pretože hovoril so Snapom, ktorý mu nakoniec všetko vysvetlil, a on mu povedal že nikto zo zlatého tria sa do školy už nevrátil. Nevedel kde sú, alebo čo robia, či sú v pohode, a to ho ničilo zas a znova. Každé ráno keď sa zobudil s pocitom že ona môže v tej istej chvíli bojovať o život.

A v jeden večer keď sa Draco rozhodol že pôjde znovu na Rokfort, aby sa dozvedel či sa tam ukázala, nebolo to potrebné. Prišla na Malfoy Manor spolu s Weasleym a Potterom. Pre neho to bolo neskutočne trápenie. Odvtedy poriadne nespal. Nič nejedol a jeho rodičia vedeli dôvod. Nútili ma aby som zjedol aspoň niečo, ale ja som musel stále myslieť len na jej krik ktorý sa ozvýval celým sídlom. Potom som bol zase v záverečnej vojne o Rokfort, kde som sa na poslednú chvíľu rozhodol že bude bojovať za stranu dobra. Bola tam raz aj taká chvíľa, keď riskoval svoj život za ten jej...

Práve som vyhral boj s jedným smrtožrútom. Prechádzal som sa ďalej zrúcaninami hradu a stále som okolo seba hádal kúzla, aby som sa bránil. V jeden moment som videl ako môj otec bojoval proti jednému smrtožrútovi spolu s Hermionou. Ona bola úplne zmätená ale tiež sa do boja zapájala. Preto si možno nevšimla že na ňu zaútočil ďalší smrtožrút zo zadu.

Priskočil som k nej a keď už bol záblesk zeleného svetla len pár milimetrov odo mňa, som ho úspešne odrazil. Hermiona a otec práve porazili toho druhého smrtožrúta a otočili sa ku mne.

,,Zradcovia!" Zakričal ten smrtožrút na mňa a môjho otca. Nevyzeralo to ale že by to môjho otca nejako rozhodilo a mňa určite tiež nie.

Za chvíľu sme boli v obkľúčení. Bolo to traja na troch. Keď sa k smrtožrútom pridal aj štvrtý, a chcel zase na Hermionu zaútočiť zo zadu, zase som do toho skočil, ale teraz som to nestihol odraziť a spadol som na zem. Mal som šťastie že to nebola smrteľná kliadba. Mal som iba dosť veľkú otvorenú ranu na boku. Jediné mínus bolo že som sa kôli tomu nemohol postaviť.

Hermiona jedným ťahom zneškodnila dvoch naraz a kľakla si ku mne. Otec sa zatiaľ staral o dvoch zvyšných. ,,Si v poriadku?" Opýtala sa ma a ruku priložila k mojej rane. Zastonal som a keď dala ruku preč chytil som si to tam sám. Rana to bola vážne veľká. ,,Prepáč." Ospravedlnila sa a ja som sa na ňu usmial. Rok sme sa spolu nevideli, okrem toho incidentu na Malfoy Manor.

Otec zneškodnil ďalšieho z nich a ten druhý sa, tak ako to robia smrtožrúti, premiestnil. Avšak nie ďaleko. Zase zaútočil na Hermionu zozadu. Zobral som si prútik a z dávkou hnevu som na neho vyslal Avadu. Možno za to pôjdem po vojne do Azkabanu, ale už ma to celé nebavilo. Teraz si všetci spravili terč na ňu, a to sa mi nepáčilo.

Otec a Hermiona mi pomohli vstať a s tým že ma podopierali sme sa presunuli na nádvorie kde sa práve odohrával súboj Pottera a Voldemorta. Vyzeralo to že to má pán zla vyhrané, ale potom na chvíľu obaja prestali. V sekunde sa ale zase snažili jeden druhého zabiť. Teraz to vyzeralo nádejne práve pre Pottera, ale Voldemort sa nevzdával. Nakoniec aj prehral a jeho prútik chytil Potter.

Chvíľu bolo ticho a potom sa začali všetci radovať. Na mňa až teraz dopadla tá realita. Voldemort prehral!

,,Draco!" Zakričala Hermiona a chutila moju tvár do dlaní. ,,Vyhrali sme!" Smiala sa a v jej očiach bolo vidieť iskričky. Zasmial som sa tomu tiež.

,,Vyhrali sme!" Zopakoval som po nej a chytil som jej tvár do dlaní. Chvíľu sme si pozerali do očí a užívali sme si šťastné výrazy toho druhého a potom som ju pobozkal. Ignoroval som tú pálivu bolesť na mojom boku. Po tak dlhej dobe som zase ochutnal jej pery a chutili stále tak, ako chutili aj keď som ju pobozkal prvý krát. Toto ma nikdy neomrzí.

A teraz sedím v súdnej sieni a rozhoduje sa o mojom osude. Vedel som že k tomu príde, preto som vôbec nikam nešiel ako ostatný smrtožrúti aby sa tomu vyhli. Moja matka bola prepustená automaticky. Ona nepoužívala neverbálne kliadby. Otec to mal o niečo horšie, ale u neho stačilo že sa za neho prihovorilo celé zlaté trio. U mňa to bolo o niečo horšie. Tiež sa za mňa Potter, Weasley aj Hermiona prihovorili, ale nemalo to taký účinok. Mal som alibi, ale tie sme predniesť nemohli. Keby niekto povedal že ma otec donútil tým že mučil mňa, alebo moju matku, neskončilo by to dobre. Nechcel som ho vidieť v Azkabane! Konečne sa ku mne začal správať ako ku svojmu synovi. Keby sme zase povedali že chodím s členkou zlatého tria, neverili by nám to. Vyšetrovali by to a pretože sú všetci proti mne by to ani nikto nemohol potvrdiť. Už som bol pripravený na cestu do Azkabanu.

,,Takže prečo ste sa k nim pridal?" Zopakoval svoju otázku už asi stý krát minister kúziel.

,,Pretože som celé roky chcel byť ako môj otec." Klamal som. ,,Ťahalo ma to k nim, ale hneď sa mi to vyplatilo. Nepáčilo sa mi to. Nebolo to to, čo som od toho očakával. Každý deň prišlo o život až príliš nevinných ľudí. Nie, nebolo mi to príjemné." Pozrel som sa na Hermionu. ,,Každú noc ma prebúdzali nočné mory a každé ráno som sa snažil zobudiť s pocitom že to bude lepší deň ako ten predtým, no žiaľ nikdy sa to nesplnilo. Každý deň bol rovnaký." Na chvíľu som sa odmlčal. ,,Môžete si o mne myslieť čo len chcete, ale ja viem že som spravil zlé rozhodnutie už v ten deň keď som prijal znamenie." Dokončil som svoj prehnane dlhý monológ. Už aj Hermiona mi povedala že by som mohol písať nejaké dlhé básne.

,,Ako vám môžeme veriť?" Opýtal sa znovu a ja už som sa nadýchol že niečo poviem, ale Hermiona sa postavila a prehovorila skôr ako ja.

,,Ja vám za neho môžem zaručiť!" Usmiala sa na mňa. Úsmev som jej oplatil a ona mi naznačila že teraz je správna chvíľa na to, aby sa všetci o nás dozvedeli. Nechcel som ju dostať do problémov, ale zase ma predbehla. ,,Chodíme spolu už tri roky!" Celou miestnosťou sa ozval šum. Všetci sa pozerali na Hermionu a potom na mňa.

,,Môže vám to niekto potvrdiť?" Hermiona prikývla. A v tej chvíli sa postavil Potter, ktorý bol nasledovaný Weasleym a Weasleyovou. Hneď sa postavila aj moja matka a otec. Pansy, Theo a Blaise.

,,Všetci týto ľudia a aj iný ktorý s nami chodili do školy vám to môžu potvrdiť." Ozvala sa zase Hermiona. ,,Potvrdí vám to aj každý jeden profesor." Hrdo zdvihla bradu.

,,Dobre teda. Kto je za doživotie v Azkabane za smrtožrútstvo?" Opýtal sa minister. Pár rúk vystrelilo hore hneď a pár zase len veľmi pomaly a neiste. ,,Kto je za prepustenie na slobodu Draca Luciusa Malfoya?" Pozeral som sa len na Hermionu ktorá sa na mňa usmievala a preto som si nevšímal počet rúk ktoré boli vo vzduchu.

,,Zbavený všetkých obvinení!" Zvolal verdikt a Hermiona vyskočila na nohy a bežala ku mne. Ja som tam zarazený stál. Už som bol pripravený na najhoršie. Hermiona ma objala a len tak tak som udržal rovnováhu. Potom sa odtiahla a pobozkala ma. Hneď som zareagoval a zaklonil som ju do zadu aby som bozk prehĺbil.

Konečne je koniec. Konečne sme slobodný a môžeme byť spolu.

Prešli sme si mnohým, ale stále stojíme na nohách. Vždy sme tu pre seba nazvanom boli. Spolu sme to všetko zvládli.

Koniec

Budem rada ak si nájdete ešte chvíľu a napíšete mi váš názor do komentárov. Písať tento príbeh bol zážitok a vážne som si to užila. Dúfam že ste z toho mali aspoň z polovice taký istý pocit. 💚