Všetko zabudnuté...

Prológ

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že by ste na všetko zabudli? Že by ste aspoň niektoré momenty navždy vypustili z hlavy? Ja áno. A splnilo sa mi to.

V mojej pamäti nezostali žiadne spomienky. Ani tie zlé a ani tie dobré. Ľutovala som to niekedy? Neviem ale myslím, že áno pretože stratiť spomienky a nič si nepamätať je naozaj neznesiteľné.

Hmm... Povedzme, že... Človek bez spomienok je ako človek bez života. Je mŕtvy a pri tom stále dýcha.

Ale načo je život v ktorom si nemôžete na nič spomenúť? Keď sa nemôžete zo svojich šťastných spomienok tešiť a pri pomyslení na tie nešťastné trpieť? Čo je to za život? Úprimne vám poviem, to nie je život.

Keď som mala 16 rokov Zrazilo ma auto. Ľudia hovorili, že som bežala a plakala takže som si zrejme nevšimla auto ktoré sa na mňa rútilo. Rada by som vedela... Aký som mala dôvod si takto pobabrať život.

Keď som sa po tej nehode zobudila.. Nič som si nepamätala... Nič... Vôbec nič... V mojej mysli vládla a aj stále vládne nemenná ničota. Od vtedy sa cítim ako... V čiernej pasci. V temnom labirinte bez východu či akéhokoľvek iného úniku.

2 mesiace po zobudení som sa "vrátila" do školy. Spolužiaci nevedeli pochopiť, že ich nepoznám. Nevedela som kto sú a úprimne povedané som nevedela, ani kto som ja. Nevedela som o sebe nič. Od svojej údajnej najlepšej kamarátky som sa dozvedela svoje heslo na facebook (šťastie, že ho vedela). Pozerala som si čo som tam kedysi robila, chcela som sa aspoň niečo dozvedieť. Snažila som sa zistiť kto sú tí 276 priatelia ktorých som tam mala. Čítala som si zaradom všetky staré konverzácie... Skúšala som všetko.. ale... Nič mi nepomohlo. Nič mi nevrátilo moje staré spomienky. Všetko mi bolo stále neznáme. Všetko mi bolo úplne cudzie.

-

Jedného dňa ku nám prišiel divný chlapec. Keď som počula zvonček a otvorila som mu.. Hneď sa vrhol ku mne a objal ma... Moja reakcia?.. WTF? Pozerala som sa naňho ako na šialenca, na obludného mimozemšťana.

Keď si všimol, že sa chovám nejak... Divne. Začal ma prosiť o odpustenie. Stále som nič nechápala a tak som sa spýtala:

"Kto si?"

V tej chvíli bol jeho pohľad taký.. Vydesený, nešťastný, bezradný, ublížený a tak veľmi... bezútešný.

"Kto si?" spýtala som sa znovu s bezradnou naliehavosťou v hlase.

"Nikto." ticho mi odpovedal.. a zrútil sa na zem. V tvári mal výraz.. Ako keby už preňho nič neexistovalo.. Akoby stratil všetko na čom mu záležalo.. "Nikto." znovu povedal a rozplakal sa.

Vyzeral ako motýľ bez krídel.. Ako ryba bez plutiev.. Ako mačiatko ktoré stratilo matku.

Prišlo mi ho ľúto.. a cítila som sa vinná... Cítila som sa vinná za to, že som si ho nepamätala. Nedokázala som ho utešiť. Nedokázala som mu pomôcť. Trpel.. a ja som bola na vine. Všetci trpeli len kvôli mne. Pomaly som sa zviezla na zem.. a rozplakala sa.