Všetko zabudnuté...

1. Kapitola

1. Kapitola - Bude to osud alebo omyl, ktorý nás obidvoch navždy zničí?

Dúfam, že sa vám to bude páčiť. Bola by som vďačná keby ste napísali svoj názor do komentárov. ^^

"Slečna Lee Ye Jin!" Moje meno sa rozlialo po triede.

"Áno Pán Profesor?" postavila som sa.

"Vysvetlíte mi prosím o čom som teraz hovoril?"

"Ja... Ja neviem pane.." zakoktala som.

"Tak vy neviete!" na tvári sa mu objavil škodoradostný úsmev "Ale no.. Moje prednášky pre Vás musia byť veľmi nudné a určite viete omnoho viac ako ja, však? Za domácu úlohu napíšete 6-strannú esej o tom, o čom som hovoril!" zlovestne sa uškrnul a zabuchol svoju veľkú knihu. Keď zazvonilo, ako pyšný kohút odpochodoval preč.

Vzdychla som si. Naozaj neznášam literatúru. Po tvári mi preletel úškrn. Človek ktorý miluje knihy neznáša literatúru.. Aká irónia.

Zdvihla som sa zo stoličky a zobrala som si z lavice učebnice s diktafónom. Ešte, že si tie prednášky nahrávam. Preblesklo mi hlavou a zase som si vzdychla.

Keď som bola konečne vonku z tej pekelnej triedy, vybrala som sa k svojej už pomaly hrdzavejucej skrinke (kedysi bola vraj červená ale teraz sa už ťažko dá rozoznať, že či bola skutočne červená alebo iná) a rýchlosťou blesku som si "vytočila" svoje heslo. Keď som otvorila svoje dvierka.. Najprv som sa zhlboka nadýchla a až potom som prudko otvorila dvierka a rýchlo som odskočila na stranu. Z vrchu skrinky spadla šikovne položená miska s pudingom. Pretočila som očami, prekročila tú spúšť a rýchlo som si vybrala pomôcky na následujúci predmet, na biológiu. Hneď potom som svoju skrinku opatrne zatvorila a s unaveným pohľadom som sa vybrala do učebne biológie. Čo vám poviem na biológiu? Nikdy som ju nemala rada (no... asi nikdy) ale tento rok to není také hrozné ako kedysi. Stále ju nemám rada ale je to oveľa lepšie ako literatúra. Predtým som práve naopak, literatúru som mala rada. Lenže tento rok nám priradili nového profesora.. Vlastne, ako sa to vezme, že nového, keďže na tejto škole už učí priblížne 1000 rokov ale ja osobne som o ňom akurát tak vedela, (no aspoň sa to medzi študentmi povrávalo a teraz už vidno že je to pravda) že je to vraj namyslený, najhnusnejší profesor všetkých čias ktorý miluje keď môže nejakého študenta nechať po škole alebo mu dať napísať za domácu úlohu ako trest x-strannú esej. Proste, inými slovami, typický učiteľský tyran. Veď to poznáte, však? (Ak nie, tak sa pripravte na to, že sa presuniem do vašej školy).

Zastavila som pred dverami a načiahla som sa rukou po kľúčke. Keď odrazu sa dvere prudko otvorili a ja som skoro prišla o hlavu. Už, už som sa chystala, že danému človeku vynadám keď som si uvedomila kto to je a rýchlo som sa uhla.

"Ách, prepáč.. Lee Yi Jin."

"To je v poriadku Pán riaditeľ."

"Ale... Prečo ešte nie si v triede? Už pred piatimi minútami zvonilo." zadíval sa na mňa. Sacramento! Vydesene som sa kútikom oka pozrela na hodinky na svojej ruke. Zase som sa zabudla a zamyslela.

"Prepáčte. Ja.. Zabudla som si niečo v skrinke tak som sa po to musela vrátiť."

"Aha.. Chápem." povedal, pozrel sa na niečo za mnou a už si ma viac nevšímal. Prekvapene som sa obzrela za seba, čo tak veľmi mohlo zaujať pána riaditeľa, že mu prišlo nezaujímavé to, že jeho žiačka mešká 5 minút na hodinu. Skoro mi oči vypadli z toho čo som videla. Učiteľka Park. Zaškerila som sa. Zaujímavé, učiteľský románik. Mala som chuť sa z tej predstavy schuti zasmiať, radšej som sa však ovládla a rýchlo som pootvorila dvere a nasadila kajúcny výraz.