Poznáte ten pocit keď ležíte na posteli a z ničoho nič vám začnú z očí tiecť slzy.
Keď sa načiahnete pre vreckovku a zotriete si slzy.
Vreckovku zahodíte do koša a tam uvidíte plno ďalších vreckoviek.
Ale tieto už na sebe nenesú iba stopy sĺz.
Sú to krvavé vreckovky.
Vreckovky plné emócií, s ktorými sa nemáme komu zveriť a tak si ubližujeme ešte viac.
Nepoznáte ten pocit?
Ja ho poznám veľmi dobre.
Nemám komu povedať čo cítim.
Bojím sa že ma ten človek vysmeje.
A tak hľadám pochopenie v žiletke.
Bolesť akú cítim, keď si ju pomaly zarívam do zápästia.
Ťahám s ňou pozdĺž zjazvenej ruky.
Tá bolesť sa nevyrovná tej bolesti akú cítim keď som na všetko sama.
Ubližovanie si samej sebe mi pomáha zabudnúť na samotu.
أنت تقرأ
Deep Sadness
خارق للطبيعةAk zdieľate také pocity ako trápenie sa, samota, sebapoškodzovanie atď.. Alebo máte pocit, že ste smutný... tak sa určite v tejto tzv. short story nájdete. Ak by ste sa chceli so mnou o svoje pocity podeliť, napíšte komentár, správu hocako ma konta...