Tam, kde sa čierna mieša s bielou...

Kapitola 47

V celej Imperastrárii nebolo snáď nikdy toľko slávy ako v tento deň. Predpoludním podpísala drvivá väčšina snemu vyhlásenie neutrality krajiny a už počas slávnostného obeda vyhlásila kráľovná na Slnečnom námestí v Karyone túto skvelú správu verejne.

Ľudia si vydýchli. Napätie sa zmiernilo. Zopár hodín nato prišiel do kráľovskej kancelárie posol z Centrálnej ríše. Nič zvláštne sa v ňom nepísalo, ale v podstate bol odpoveďou na list od Imperastrárie, ktorý do Centrálnej ríše ešte určite nestihol doputovať. Takže sa oslavovalo.

„Izabela, chystáte sa niekam?" spýtal sa Tempestat. Vyzerala, že má naponáhlo.

„Áno. Či nesmiem?" opýtala sa nevinne s miernou obavou v očiach.

„Kdeže. Len mi povedzte, kde vás budem môcť nájsť, ak by som vás hľadal." Povedal jej prívetivým tónom. Mal dobrú náladu.

Odľahčene sa usmiala. „Mercedes ma pozvala do dámskej spoločnosti na čaj. Budem niekde v záhradách."

A tak nechala vikomta nudiť sa samotného. Cestou ju už nik nezdržal. Stretla rôzne tváre. Mnohé jej začínali byť známe. Mená im však nevedela priradiť. Najviac poznávala upírov, ktorých Tempestat na večierkoch vždy minimálne pozdravil. Každý sa na ňu zakaždým akosi zvláštne pozrel. Pre Izabelu to boli čudesné pohľady. Skôr také chtivé. Letmo sa s nimi pozdravila a potom sa robili, že neexistuje. Nemala z toho dobrý pocit. Zo seba nemala dobrý pocit. Robí všetko správne? Ak áno, prečo sa tak správajú?

Ak by sa vôkol seba riadne poobzerala, všimla by si, že vôbec nejde sama. Zopár krokov za ňou si to štrádoval Havier a nespúšťal ju z očí. Plnil si svoje povinnosti. A robil to dôkladne.

Keď sa konečne usadila medzi nové priateľky, zašil sa o pár záhonov ďalej a držal nad ňou stráž. Nehorázne mu bola pri tom všetkom dlhá chvíľa. K tomu ho slnko pražilo ako omeletu. Ako tým dámičkám len závidel tie slnečníky! Ženské reči sa mu počúvať nechcelo. Považoval to za nekultivované bláboly. Pripadal si ako podradný otrok, že musí toto znášať. Dal sa radšej pozorovať okolie. Síce to nebolo o nič zaujímavejšie. Nie je predsa dôchodca! No aspoň ho to odviedlo od tých klebiet.

Takto pokojne prebiehali i nasledujúce dni. Vikomt pracoval a po večeroch brával Izabelu do spoločnosti. Ak sa aj od nej vzdialil, nič jej nehrozilo. Či už pobehovala sama v nočnej záhrade alebo stála na ulici, nestali sa jej podobné príhody ako predtým, než sa vrátil Havier. Upíri si nedovolili byť k nej trúfalí.

Ale čo sa dialo v Belej?

Kostolná veža sa tam náhle rozoznela. Zvon udrel dovedna dvanásť ráz na polnoc. Jediný kto nespal, bol ten chudák človek či upír, ktorý musí každú hodinu odzvoniť vo veži a Henrieta. Odbíjanie zvona bolo pre ňu znamením, že vzduch je čistý.

„Ide sa objavovať!" zvolala potichu a vyhrabala sa z postele. Precupitala okolo Oxaninej izby, v hale zažala svietnik a vybrala sa do pivnice.

Chodbou sa zakrádala ako zlodej. Nečujne a predsa pomerne rýchlo. Nemala z toho, že je v pivnici, dvakrát dobrý pocit. I keď vedela, že je tam celkom sama a strašidlá neexistujú.

Havierova kutica ostala odomknutá. Nič nenasvedčovalo tomu, že si Oxana dáva pozor na to, aby sa tam nedostala. Konic-koncov, zakázané to nemala.

Svietnik postavila na neuprataný stôl. Váľalo sa na ňom železné náradie a centimetre prachu. Obzerala sa.

„Niekde tu bude tajný východ. Musí!" proste sa tak rozhodla. Proste tam ten východ bude. A basta!

Pohľadom prechádzala po miestnosti. „Žeby sa dostávala von cez skriňu?" zišlo jej na um. Pristúpila k jednej starej komode a otvorila ju.

„Samé haraburdy." Prehrabla tie veci. Štítila sa ich, ako boli zaprášené, špinavé a ovinuté pavučinou. Skontrolovala zadnú časť skrine, či tam predsa nie je priechod a presunula sa k ďalšej. Tá už bola vysoká a aj dostatočne široká, aby sa tam dal uskutočniť objav.

Len čo ju otvorila, spadlo na ňu akési plátno zamazané od čierneho oleja a zanesené kubíkmi prachu. Ihneď sa rozkašľala. Víriaci sa prach ju štípal v nose.

„Fuj! On absolútne netuší, čo je poriadok! Ah! Čo to je?!" zjojkla a prečesávala si vlasy. „Vylialo sa jej na ne čosi lepkavé. „To je smola?!" takmer dostala hysterický záchvat. Zhnusene si utrela ruky do šiat. Spadnutú nádobku odkopla do rohu k metlám a krompáčom.

„Tá skriňa je tak zaprataná, že tu sotva čosi bude." Okomentovala nahnevane. Zavrela ju. Otočila sa kolom dokola.

„Ale musí tu predsa niečo byť. Odkiaľ by len vzala plný kôš čerstvej zeleniny?" čudovala sa. Začala sa prechádzať hore dole.

Nad všetkým tak neskutočne dumala, že si ani nevšimla, že jej dohára sviečka. Až jej napokon zhasla. Vtedy sa náramne zježila.

„Nie, musela mi... Mhmmm, čo teraz? Veď sotva trafím." Zamrnčala. V pivnici nebola po prvý raz, ale chodbičky tu boli vskutku spletité. A Havier mal svoj bunker ďaleko od východu. Ostalo jej len tápať v tme.

„Prisahám, ja sa sem ešte vrátim." Sľubovala si tvrdohlavo. „Au!" to zakopla o niečo kovové a zhrdzavené.

Vyšla do chodieb. Nebola to zábava. Už sa jej podarilo zo trikrát nabúrať do steny či skončiť v nejakej prázdnej miestnosti. To bolo tiež zaujímavé, že veľa pivničných priestorov zívalo prázdnotou. Nervy mala na krajíčku a od chrbta ju začínala prenasledovať paranoja. Hrobové ticho jej nerobilo dobre a tak nadobúdala pocit, že ju niečo sleduje. V hlave sa jej objavovali kadejaké zvukové halucinácie, len aby to ticho prebili. Zvieralo jej žalúdok.

„Ja viem, že si tu!" vychrlila nahlas do tmy. Zrýchlene dýchala. Oči jej tekali sem a tam. „Tak sa prestaň schovávať a vylez konečne!" vyzvala strašidlo odhodlane. V kútiku duše však dúfala, že to neurobí, ba čo viac, že ani neexistuje. Kráčala a čím ďalej postupovala, tým viac sa obzerala za seba. Oči jej tú tmu doslova hltali. Tak moc sa snažila čosi uzrieť.

Zrazu k nej doľahol zvuk. Zdroj bol niekde za ňou. Akoby niečo spadlo a rozpľaslo sa na zemi a zároveň to nebolo veľké. Žeby nejaká vec v Havierovej kobke?

„Už ma to naozaj nebaví! Tak sa prestaň hrať a... a už mi podrež to hrdlo!" trepala dve na tri, len aby si nepriznala, že dostala strach. No po tom krátkom rachote sa opäť rozhostilo ticho.

Na jaj šťastie došla v zdraví k schodom. Bleskurýchle ich vybehla a zabuchla za pivnicou dvere. Nedbala na to, že by tým mohla zobudiť Oxanu. Rozbehla sa priamo do svojej izby. Zavrela sa v nej a skočila pod perinu. Odvahy mala na tú noc dosť. Až neskôr si vynadala, že do nej vliezla tak umazaná.