Ana

1.

Nikdy by som si nebola myslela že stav, ktorý teraz prežívam budem nenávidieť a budem chcieť, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Všetko to začalo v deň, keď sa naši pohádali tak moc, až otec udrel mamu, tá si udrela hlavu o radiátor a na mieste zomrela. Áno, v tento osudný deň, keď sme prišli o mamu a z istej časti aj o otca sa to všetko začalo..

Bolo sedem hodín ráno. Budík na mojom mobile začal zvoniť. Prevalila som sa na druhý bok, ruku hodila do vetra a vypla som budík. Pretrela som si oči a pomaly si sadla na posteľ. Teplé lúče slnka mi prenikali cez zastreté žalúzie do izby. Mám presne pol hodinu na to, aby som sa upravila a vyrazila do školy. Ešte stále ospalá som sa vyteperila z postele a išla som sa umyť do kúpeľne. Hodila som na seba bordové šaty, obula si čierne číňanky, vzala tašku do školy a po schodoch dolu som sa dostala do kuchyne kde už mama pripravovala otcovi raňajky a mne desiatu.
„Bré mami. Dnes to bude na rýchlo. Čaká ma Suzz a nechcem zmeškať bus," v rýchlosti som pobozkala mamu na líce, vzala som si vrecúško s desiatou, minerálku a šla som smerom k dverám. Pri schodoch ma ešte prekvapil otec, ktorý sa vynoril z kúpeľne.
„Nie, že prídeš neskoro do školy zlatko," zamrmlal, poslal mi vzdušnú pusu a šiel za mamou do kuchyne.
„Neboj ocko, budem presná ako ručičky na hodinkách," čož som teda vždy presná nebola.
„A mami! Po škole idem k Suzz. Vrátim sa pred ôsmou. A jej mama ťa chce pozvať na obed, ale že ti ešte v priebehu týždňa zavolá. Tak dvíhaj! Idem ja, čauko!" zabuchla som dvere a utekala som na zastávku kde ma už čakala Suzz.
Počas dňa v škole sa nič nedialo. Všetko bolo ako každé dni. Po škole som šla k Suzz, kde bolo tiež všetko v pohode. Sranda, smiech, všetko ok. No to som ešte nevedela, že dnes budem mamu vidieť posledný krát plakať kvôli otcovi. Hoci možno vyzeráme akp štastná rodinka, mama, otec a ich nádhrená dcéra, v skutočnosti sme dosť problémoví. Tieto problémi si však do školy neťahám a tak to tam je všetko v pohode. Ale doma to niekedy nie je jednoduché. Naši sa často hádajú. Kričia na seba, nadávajú si. Niekoľko krát som kvôli tomu prespávala u babky, teda, kým som ešte babku mala. Nechceli, aby som videla ako sa hádajú a tak mi prikázali zbaliť sa a na týždeň ma poslali ku babke. A keď som sa potom po týždni vrátila domo, bolo všetko zase v poriadku. Naši sa mi za všetko ospravedlnili, strávili sme spolu pekný víkend a kým sa znova nezačali hádať, bolo nám fajn.

Je 19:30. Mame som vravela, že prídem pred ôsmou a tak ma ide Suzz odprevadť na bus aby som prišla domov ma čas. Na zástavke sa skvelo bavíme, smejeme sa a keď mi príde bus sľúbim jej, že keď prídem domov jej zavolám že som ok. Cesta domov mi autobusom trvá necelých 15 minút. Od zastávky to mam domov len kúsok, takže nemusím mať strach že prídem domov neskoro.

Už-už som pri dverách a vyťahujem si z tašky kľúče, keď zrazu počujem strašný krik a rachot.
„Ty malá cundra! Nebudeš mi zahýbať s tým skurveným opičiakom odvedľa, je ti jasné!? JA som tvoj manžel a vždy aj budem! A vieš dobre čo sa stane, keď podáš o rozvod. Vieš to veľmi dobre!"
„Nezjap tu na mňa v mojom dome! S tým chlapom odvedľa som nikdy nič nemala! Za to, že ti niečo nahuláka tá malá špina o mne hneď nemusí byť pravda! Veď ani nevie, že spolu máme dieťa. Nikdy v živote by som ti nezahýbala!"
„Toto vieš komu hovor! Si len obyčajná suka! Nič viac! A ja mám s tebou ešte dieťa!? No bože chráň! Ten malý bastard určite ani môj neni však!?"
V tom som vošla dnu a zabuchla dverami. Po lícach sa mi už kotúľali slzy. Otec celý rozpálený ma mňa pozeral a v očiach som mu videla nenávisť voči mame. Pozrela som na mamu, ktorá si ma išla ochrániť, no radšej ostala ticho a pri pohľade na mňa sa rozplakala. Hodila som kľúče na zem a utekala som po schodoch do izby. Mama sa za mnou hneď rozbehla, no otec ju zchmatol, vrazil jej facku a zahučal na ňu, že nikam nejde. Otcova rana bola taká silná, že si mama udrela hlavu o roh stola a nevládne padla na zem. Celá vystrašená som na ňu pozerala. Čo ak sa už nepostavý? Veď to bol strašný úder. Tašku som položila na zem a chcela som ísť za ňou, ale otev ma zastavil a poslal ma do izby.
„Ja ju preberem," povedal už s kľudným hlasom.
Po pol hodine ticha v izbe som vyšla von. V kuchyni nebol nikto. Šla som sa pozrieť do spálne, kde však tiež nikto nebol. Zrazu vyšiel otec z kúpeľne a v očiach som mu videla strach. Neskutočný strach.
„Zavolaj sanitku," povedal naliehavým hlasom a celá roztrasená som vyťukala do telefónu číslo na sanitku. Neprešlo veľa minút a z vonku som už počula húkať sirénu. Rýchlo som šla otvoriť, záchranárom som ukázala smer, ktorým majú ísť a prosila som boha o pomoc. Po lícach mi stekali slzy a celý čas som myslela na mamu. Záchranka ju vzala so sebou do nemocnice. Otec šiel s nimi, no mňa nechal doma, vraj aby som nebola v strese ešte viac. No týmto mi moc nepomáha.

⚫⚫⚫

Celú noc som nespala. Čakala som na telefonát od otca z nemocnice, aby som vedela čo je s mamou ale nič. Už celé hodiny sa neozval. Začínala som si robiť ešte väčšie starosti. Čo sa teraz môže v tej nemocnici diať? Preberajú mamu? Vypočúvajú otca aby vedeli čo sa stalo? Nechcem ani len pomyslieť na to, že by som mamu stratila. Otec by za zosypal, hoci sa už teraz nenávidia a stále sa hádajú. Ale viem, že otec by to bez mami nedal. Kričí po nej že je cundra, nech sa odsťahuje a podobne. Ale keby to mama naozaj spravý, prosí ju na kolenách aby sa vrátila.
Zrazu ma z myšlienok vytrhne zvonaci telefón. Volá mi otec!
„Haló!? Oci? Čo sa deje? Ako je mame?" rýchlo som vyhŕkla na otca.
V telefóne som počula vzliky. Toto neznie dobre.
„Jess, zlatko," otec sa odmlčal a potiahol nosom, „mama sa silno udrela. Do spánku. Doktori ju oživovali a snažili sa ju zachrániť.. ale márne.." po týchto slovách sa otec rozplakal, " .. Jess... mama je mŕtva..."

▶ Dúfam, že Vás príbeh nejako zaujal :) kľudne hoďte koment a napíšte, či by som mala pokračovať alebo nie :D Ďakujem za každé prečítanie :) ✌