Ako správne zlomiť srdce I.

5. Alex - Z tejto hry vyjdem ja ako víťaz

Zatvorila som za sebou dvere. Prišla som presne presne načas, pretože len čo som vošla do triedy a usadila som sa na mieste vedľa Amy, vošla do triedy učiteľka.

Dala nám samostatnú prácu vo dvojiciach a potom nám oznámila, že má veľa roboty. Tak nás v tichosti nechala a odišla. Našu úlohu z polovice vypracovala Amy, zo štvrtiny ja a zvyšok sme nevedeli. Potom som sa venovala zízaniu na okno na dverách a svojim myšlienkam, kým Amy rozmýšľala nad otázkami pre nás nejasnými a dúfala, že príde na správne odpovede. Nudila som sa. Príšerne. Chcela som koniec dňa. Koniec týždňa. Koniec mesiaca. Roka!! prázdniny!!!!!

Keď ma omrzelo sledovať nehybné dva stromy pred oknami, sledovala som prázdno na chodbe cez to roztomilé debilné okno na dverách. Všetky dvere u nás na škole majú okná, okrem kabinetov. Takéto sú len dvere na učebniach. Je to blbé, keď niekto prechádza po chodbách a všetci v triedach ho vidia alebo naopak, že on vidí celú triedu. Vtedy to vie byť poriadne trápna situácia. Väčšinou vždy končí v riaditeľni.

Bola som pohrúžená do svojich myšlienok a špekulácii. Nevyhla som sa ani myšlienke na Viktora.

Čo si ten namyslenec o sebe myslí?? Že sa mi smie vnucovať?? Že ma môže len tak prenasledovať?? Že sa môže správať arogantne?? Že dostane všetko, čo chce?? Že sa ma môže dotýkať kedy sa mu zachce?? Že má na mňa nejaké právo?? To sa mýli!! Aj ja viem byť neodolateľne zlá.

,,Počúvaš ma, Lex??" Amy mi luskla pred očami, čo ma razom vrhlo späť do reality. Závidela som jej to. Mne lúskanie šlo len na ľavej ruke a aj to som musela mať šťastie, aby sa zvuk podobal lusknutiu. Realita bola taká, že stále trčím tu v škole a nič mi nepomôže. Stále bolo málo hodín na to, aby som mohla ísť domov. Stále som sedela nad poloprázdnym papierom s cvičeniami z angličtiny. Stále sa nič nedialo a moja hlava potrebovala vypnúť.

,,Nie, prepáč," hodila som na ňu ospravedlňujúci úsmev a snažila sa prísť na to, čo odo mňa chcela. Napadlo mi, že sa možno pýtala na niečo z toho papiera, čo nám rozdala učiteľka predtým než zmizla, a tak som na naklonila k nej a pozrela sa do papiera.

,,Musíš mi poradiť, čo mám doplniť tu na tieto bodky. Je to predsa práca vo dvojiciach. Myslím, že to chcú ako podmienku. Ako to len bolo?" posunula mi po lavici papier. Mala som v pláne odignorovať jej zistenie, ale keď som videla, na akú banalitu sa ma pýta, prekrútila som očami.

,,A preto je tam napísané ,Samostatná práca' Pfffff. Je to predsa podmienka, Amy. A čo doplníš do podmienky??? No predsa if," odvetila som. Aspoň na moment som bola múdra. Veľa som toho z angličtiny nevedela, ale toto bolo akurát ľahké. Cítila som sa ako génius. Aspoň na moment. Nebola som hlúpa, ale nikdy som svoje vedomosti nemohla využiť naplno. Preto som nevedela, na akej úrovni môžem byť. Z hľadiska komunikácie.

,,Ou, jasné, vďaka. To dáva zmysel," zaštebotala a ďalej sa venovala šprtáckemu vyplňovaniu práce. Ja som sa vrátila k pozorovaniu žiadneho pohybu na chodbe. Cez presklený otvor vo dverách som videla kúsok schodišťa a pár skriniek. Bola som rada, že na tie naše nikto zo žiadnej triedy nevidí a nemôže nás špehovať, keď si meníme učebnice alebo si vyzliekame prebytočné vrstvy oblečenia ráno po príchode do školy. Aj keď nejaký twn stalker sa vždy nájde.

Cez okno vo dverách som zrazu zaregistrovala známy pohyb. Akoby to mal naplánované. Akoby chcel, aby som sa dívala. Musela to byť hlúposť, no premkla ma zvedavosť.

,,Ten idiot," precedila som pomedzi zuby. Vstala som a mala som v pláne ísť preč z triedy a nakopať mu prdel. Nepýtajte sa, prosím. Naozaj nemám potuchy, čo mi to napadlo. Ale zaslúžil si ksicht rozbitý ako črepy zo žiarovky. Možno by ho dokonca osvietilo.

,,Čo sa stalo?? Kam ideš?? Je práve hodina," Amy na mňa vyvalila.

,,Can I go to the toilet, please?? Len mi treba ísť na wecko," milo som sa usmiala a vybehla som z triedy. Použitie anglickej frázy ako dôkaz, že viem, že máme oficiálne angličtinu očividne zabralo a viac sa nepýtala. Bol tam taký hluk, že okrem Amy môj odchod nik nezaregistroval. Akoby nám v triede jačala celá zoo. V sekunde som bola na chodbe pripravená vracať údery.

,,Nechodí sa náhodou do školy kvôli učeniu??" oslovila som ho hneď ako som za sebou zatvorila dvere. Otočil sa a na tvári sa mu rozhostil úsmev. Och, prečo mi to robí? Teraz vyzerá byť celkom milý. Pšt!! Netrep, Al.

,,Máš pravdu. Však sa aj učíme," obhajoval sa. Podišiel bližšie.

,,No možno nie práve ty, keď si ušiel," poznamenala som.

,,Ty mi teda máš čo vyčítať. Čumela si do blba. To nie je učenie. Buď je učka úplne slepá, nezaujíma ju, čo robia študenti na jej hodiinách alebo tam jednoducho nie je," odvrkol posmešne. Vedel toho veľa. Veď si tým celým prešiel. Bol o rok starší ako ja. A teda bol z neho maturant.

,,Profka si odbehla. Navyše som čakala, kedy sa na chodbe objaví tvoj rozkošný ksichtík," povedala som. Začala sa hra.

,,Môj rozkošných ksichtík zas čakal na tvoj rozkošný zadok, kočka," pousmial a vzrušenie v jeho hlase a na tvári sa nedalo prehliadnuť. Pozeral sa na mňa ako šelma na lovenú zver, svoju korisť. Necítila som sa bezbranná, ale práve naopak. Silná a odhodlaná. Jeho pozornosť mi lichotila a tento jeho prístup mi len nahráva do karát. Z tejto hry vyjdem ja ako víťaz!

,,Tak čo teraz??" zatiahla som medovým hláskom a pristúpila som k nemu bližšie.

,,To by som som mal využiť," priblížil sa ku mne ešte viac a jeho ruky si našli svoje miesto na mojom 'rozkošnom zadočku'... A vrrrrrr. Mala som čo robiť.