Russian love

Part 11 - Snažím sa niečo vypáčiť

"Budíčeeeeek!" zatriasla so mnou Nataša.
"Už...už vstávam. Daj mi minútku, " ospalo som zamumlala a prikryla si hlavu paplónom.
"Ha! Ja na také nie som. Vstávaj raňajky máš pripravené," hovorila už vo dverách. Nechala ich dokorán otvorené a aby som nezabudla otvorila mi okno a slnečné lúče mi dopadali rovno do očí. Namosúrene som zo seba zhodila paplón a išla zavrieť okno. Neznášam, keď mi je ráno zima. Otvorila som kufor a vytiahla z neho rifle a biele tričko s potlačou. Všetky veci som si zobrala pod pazuchu a išla sa prezliecť a urobiť si rannú hygienu.

"Dobré ráno," pozdravila som sa, keď som prišla do kuchyne. Nataša tam ešte nebola. Tak mňa budí skoro ráno a sama ešte ani neraňajkovala. Boris mĺčky sedel a čosi ťukal do mobilu.Ani nezdvihol zrak od mobilu. Neznášam také to trápne ticho. Nechcela som si s ním sedieť za jedným stolom, tak som si sadla za barový pult. Prisunula som si k sebe bližšie tanier s lievancami. Na vrchu bol akýsi džem. Zakusla som do prvého lievancu a okamžite som pocítila tú chuť šípkového džemu. Ten sa dá len ťažko zohnať. Aspoň u nás. Objednávam ho z internetu. Ale ako to vedeli? Nechala som džem džemom a jedla.

Špinavý tanier som položila do drezu a išla počkať Natašu do obývačky. Prechádzala som okolo Borisa, ktorý sa ešte stále bavil s mobilom, keď zdvihol hlavu a uprel na mňa zrak.
"Ehm...Chcem sa ti ospravedlniť za včerajšok. Uvedomil som si, že to asi nebolo také dobré privítanie."
On sa mi ospravedlnil. Trocha ma to prekvapilo.
"Jasné. V pohode," zamumlala som.
Presunula som sa do obývačky. Sadla som si do rohu gauča. Z vrecka som si vybrala mobil a zapla sociálnu sieť. Pri mene Annabeth svietil zelený krúžok. Klikla som naň a otvorilo sa mi konverzačné okno.
Ja: Tak ako sa ti u nich páči?
Odpoveď prišla takmer hneď.
Annabeth: Alexandra je milé dievča a tak isto má aj milých rodičov.
Ja: Nevieš aký je na dnes program?
Annabeth: Nepýtala som sa no o chvíľu niekam odchádzame.
Ja: Aha...tak to sa asi stretneme.

Po odoslaní tejto správy prišla do obývačky Nataša.
"Už si sa najedla?" vyjavene na mňa pozrela.
"Áno. Narozdiel od teba," uškrnula som sa.
"Jáj. Myslela som si, že ti to bude trvať dlhšie tak som si dala načas. Ale ako vidím, si veľmi rýchla," myklo jej kútikmi úst.
"Priprav sa za 5 minút odchádzame."
"A čo si mám zo sebou zobrať?"
"Bude ti stačiť len nejaká voda a jedlo."
"OK."
Vybehla som do izby. Vybalila som veci zo svojej malej tašky cez plece a nahádzala ich do kufra. Vodu som vyliala v kúpelni a napustila si novú. Mokrú fľašu som utrela a vložila ju do tašky. Zopár balíčkov krekrov som vložila k taške, schmatla ľahký čierny svetrík a išla naspäť. Nataša sa v chodbe už obúvala a Boris, bol už zjavne von. Pridala som do kroku a taktiež sa obula. Nataša ma popohnala a zamkla za mnou. Stlačila som gombík na výťahu a výťahové dvere sa otvorili. Vo výťahu hrala celkom príjemna hudba.
"Povieš mi kam ideme?"
"Ideme do školy. Čaká nás tam slávnostné uvítanie, ukažka budov a areálu školy a potom obed. Vďaka tomu, že u nás bývaš sa nám dnes skrátilo vyučovanie," zaškerila sa.
Vo výťahu sa ozvalo cinknutie a my sme sa ocitli na recepcii.

"Ahojte," pozdravil som sa hĺúčiku študentov z našej skoly. Postavila som sa vedľa Kristen.
"Dnes sme sa tu zišli všetci preto, aby sme uvítali našich drahých hostí zo Slovenska. Dúfam, že sa im tu bude páčiť a spoznajú tu veľa nových priateľov," povedal zrejme riaditeľ hrubým hlasom.
Veľa hláv sa naraz otočilo na nás a ja som by som sa najradšej prepadla pod zem.
"Žiaci, teraz sa môžete rozísť do svojich tried," dokočil riaditeľ.
Žiaci sa pomaly odchádzali z auly a nás čakala nudná prehliadka. Rozhodla som sa ju využiť trocha efektívnejším spôsobom a vytiahnuť niečo z Borisa. Musí mať dôvod prečo je taký. Riaditeľ zišiel z malého pódia a podišiel k nám.
"Dobrý deň," energicky pozdravil.
"Dobrý deň," zborovo sme odzdravili.
"Volám sa Peter (p.a číta sa Pjotr) Burkvečenskij a rád vás osobne stretávam. Myslím, že dostatočnú prehliadku školy vám urobia naši najlepší študenti," pokynul rukou ku skupine žiakov.
Nečkal na náš prípadný komentár, otočil sa a odkráčal preč. Skupina študentov sa pohla a my sme ich nasledovali. "Nenápadne" som sa presunula k Borisovi a kráčala vedľa neho. Premiestnili sme sa na dvor k prvej budove. Malé dievča s okuliarmi niečo začalo hovoriť. Hovorilo veľmi potichu a bolo ju zle rozumieť.
"Tak ako sa máš?" začala som náš rozhovor touto blbou otázkou.
"Ujde to. No a čo ty?"
"Pohoda...akurát sa musím dostať do systému."
"Dúfam, že sa ti to skoro podarí. A napadlo mi, že ti odpoviem na včerajšiu otázku."
Ani som sa veľmi nesnažila a vyšlo to.
"Pravidelne sa venujem tvojmu obľúbenénu športu. Trochu ma zarazilo, keď si nám o tom včera rozprávala. Myslel som si, že budeš len ďalšie dievča, ktoré to hovorí, len aby sa zapáčila chalanom. No, keď som uvidel tie plagáty môj pohľad sa trochu zmenil."
"Héj! Ty si bol v mojej izbe!" šťuchla som ho lakťom.
"Len som chcel vedieť akým pohľadom sa mám na teba dívať, keď už mám..." odmlčal sa.
"Keď už máš čo?"
"Nechaj tak. To nie je podstatné."
Bože ako to ja nenávidím, keď niekto niečo začne hovoriť a nedokončí vetu. Mal si rozmyslieť skôr, keď to začal hovoriť.
"Hráš hokej za miestny klub?"
"Áno."
"A nepoznáš náhodou Dmitrija Kovaľčuka?"
Predstavami som znova zablúdila k jeho krásnym očiam, gaštanovo hnedým vlasom...
"Nie."
"Netuším kto to je," dodal.
"Aha...ja len, že by si ho možno mohol poznať, pretože je taktiež z Moskvy. A je to jediný človek, ktorého poznám osobne z Moskvy."
"Vieš koľko takých chlapcov je v Moskve a hrá hokej? Veľa. Bola by náhoda, keby som práve jeho poznal," povedal sebavedome a usmial sa.
No myslím si, že som z neho aspoň niečo dostala. Skonštatovala som, že je to príjemný chalan. Zaradila som sa k Nataši a začala počúvať nízke dievča pozorne.

Alohomora!

Zas a znova je to nudná časť. Myslím si, že som sa aspoň kúsok posunula. Dmitrija som tak nebadane spomenula kvôli jednej osôbke :) Dúfam že sa časť páčila.

Vaša Sofi ❤