Honty fanfic

kap. 1

Zobudil som sa uplne nahý, ani sám neviem kde som a čo som večer robil. Bol som vo veľkej izbe, ale boli sme tu len dvaja. Kde spali ostatní som nevedel a ani ma to netrapilo. Slnečné lúče padali cez okno rovno na mňa a citil som ich teplo. Bola sice jar, ale vonku už bývalo teplo. Otvorené okno prefukovalo príjemný vánok do tejto izby.
Obzrel som sa na druhú stranu postele, bol som prekvapený. Toto bolo jedno z tych rán, kde ma bolela hlava a vedľa mňa ležal niekto v posteli a nevedel som, čo sa stalo v noci. Odkryl som si paplón, vstal som, a vtedy som zistil, že nielen ja som bol úplne vyzlečený, ale aj on.
Zneistel som. Len to nie.
"Hej, počuj, čo sa stalo?", začal som konverzáciu s mierne vystrašeným podtónom. Zobudil sa otvoril oči a pozrel sa priamo do mojich. Obzrel sa po izbe a snažil sa zaostriť.
"Kámo, keby som ja vedel." Ľahol si naspäť, vtedy si aj on uvedomil, že niečo tu nesedí.
"Kde mám oblečenie?" podotkol so zatvorenými očami.
"No, to by som aj ja rád vedel", odpovedal som ironicky.
Poobzeral som sa po izbe, všade po nej boli porozhadzované naše veci.
Odrazu niekto otvoril dvere, vošla do izby a hneď sa zarazila pohľadom. Premerala si ma od hlavy až po päty
"Hm, Honza nechceš sa obliecť?" spýtala sa celkom pokojnym hlasom. 
"Chcel som sa, akurát si hľadám veci" odpovedal som s údivom popri tom ako som hľadal svoje spodne prádlo. Ona stála medzi zárubnov dverí s jemným usmevom na perách. Konečne som našiel svoje nohavice a rýchlo sa do nich navliekol.
"Hej, Anička, čo sa včera stalo?" Jej úsmev prerastol do hlasného smiechu.
"Veľa vecí, ale vy ste sa vyparili asi na dve hodine tesne potom ako sme boli v lese na prechádzke", povedala s prestávkami pre smiech. Zamyslela sa poriadne a kutiky úst sa jej pomaly znížili.
"Mám pocit, že ste nám oznámili nejakú takú hlúposť ako, že sa idete zblížovat a odišli ste", vtedy vošla už úplne do izby a všimla si druhú osobu spiacu v posteli. Zdvihla obočie a začala sa veľmi nahlas smiať.
"Tak predsa ste sa zblížovali." , zakryla si ústa rukov, aby stišila svoj hlasný smiech. Kvôli tomu Maty otvoril oči a pozrel na Aničku "podaj mi vodu a paralen, prosím", povedal veľmi utrápeným ranným hlasom. Tak aj vykonala, vybehla von z izby a vratila sa v priebehu zopár sekúnd. Ja som zatiaľ stihol nájsť svoje tričko. Keď mu podala opatrne vodu s tabletkou, hneď prijal do svojho obehu.
Keď už sa celkom prebral, hneď prišla jeho otázka.
"No a teraz nám povedz, čo sa stalo, lebo ja ani Honza nevieme", Maty pozrel Aničke priamo do očí a dúfal len v to najlepšie.
"Tak z toho ako to vyzerá, tak ste asi zaspali nahý vo voľnej izbe hneď vedľa našej", až vtedy mi došlo, že toto naozaj nieje naša izba, neboli tu predsa naše kufre. Poobzeral som sa a zaostril som poriadne na celú izbu. Všimol som si nedopite víno na parapete, ktorú lemovali aj dve fľaše dopiteho prosseca a jedna fľaša vodky. Vtedy sa mi začalo niečo v mojej hlave vybavovať. Spomienky boli nejasné, ale aspoň predstava tam bola.
"Oh, jasné, hrali sme kameň-papier-noznice o oblečenie", skonštatoval som s nadšením, že to nebolo tak ako to hneď po preberaní vyzeralo. Vtedy na mňa Maty s Aničkou zmätene pozreli. Trvalo im pár sekúnd kým túto informáciu spracovali.
"To musela byť veľmi zaujimava hra", povedala Anička a incializovala svoj odchod z izby tymto tvrdením a nechala nás osamote v izbe.