𝖟𝖑𝖔 𝖘 𝖐𝖗𝖎𝖉𝖑𝖆𝖒𝖏

25. Podobnosť

Po tom, ako sme prišli domov, ma Rebekah okamžite chytila popod pazuchy, aby som nespadla. Vedela moje tajomstvo, no nikdy to nedala najavo.
Ale keď uvidela zakrvavené rany na mojom chrbte, tento pohľad sa jej musel vryť do pamäte navždy.
,,Pre kristove rany, čo sa stalo?" spýtala sa vydesene všetkých troch.
,,Marcel. Ja... Ja toho malého parchanta zabijem. Pozri sa čo urobil." ukázal na mňa Klaus.
,,Moje srdce to nikdy nepocíti, nikdy neuvidí, nikdy nebude vedieť." povedala som a prosto som odišla.

Rozmýšľala som nad terajším zmyslom života. Raz určite umriem, a keď sa to stane, čo potom? Čo keď Lucifer už stratil trpezlivosť? Nieje sa mu čo čudovať.

Klaus prišiel za mnou do izby s úmyslom, mi povedať niečo zmysluplné. Ale hneď ako vyšiel dnu na to zabudol a začal hovoriť to, čo ho napadlo ako prvé.
,,Čo si myslela tým, čo si povedala?" nadýchla som sa.
,,Čo myslíš, Klaus? Nezáleží mi na tom, či Marcela zabiješ alebo nie. Bez mojich krídiel nič nemá zmysel. Som nicka." povedala som zúfalo.
,,To nieje pravda. Tvoja povaha. Ty si taká... Sebavedomá. Áno. Ja som takúto ženu hľadal celé storočia." povedal a ja som sa usmiala. I keď som nemala náladu sa usmievať.
,,To je síce pekné ale... Klaus, na zemi behá hádam milión takých dievčat, ako som ja. Ryšavá, s hrboľatými kolenami, s pehatou tvárou."
,,Si perfektná." povedal.
,,Či s krídlami, či bez nich. Ja v tebe nevidím žiadny prostriedok na moc ako možno iní. I keď sa to na mňa dosť podobá. Klaus Mikaelson, hrôzostrašný hybrid." zasmial sa.
,,Prosím ťa." mávla som rukou.
,,Čo si oproti mne?"
,,Teraz všetko." povedal a obaja sme sa zasmiali. Neviem prečo, ale rozveselil ma.
,,Nie, myslím to vážne." povedal s vážnou tvárou.
,,Ja viem." povedala som s povzdychom.
,,Pomstím ťa. Či s tebou alebo bez. Dajú sa tvoje krídla... Nejak navrátiť?" spýtal sa s nádejou v hlase.
,,Nie. Tu v tomto živote nie. Bol to dar od Lucifera." povedala som.
,,To nevadí. Aj tak Marcel oľutuje, že sa ťa niekedy vôbec dotkol. Kľudne mu odrežem aj..."
,,Dobre! To stačí." radšej som ho túto vetu dokončiť nenechala.
Zasmial sa a chytil ma za ruku.
,,S Elijahom sme vymysleli plán. Je dokonalý." povedal.
,,Klaus toto nemusíš robiť. Čo ak sa nám pomstí dvakrát toľko?" spýtala som sa.
,,Nepomstí. Nebude možno môcť." povedal s úsmevom.
,,Ty myslíš..." prikývol.
,,Klaus to nie. I keď si to možno zaslúži, ale nie. Do takých extrémov nechoďme."
,,Prosím ťa. Bezomňa by bol nikto." nechápala som. Domyslel si, že asi nechápem.
,,Rok predtým, ako sme sa spoznali som Marcela už nevidel. Ale predtým to začalo takto.
Marcelovi som dal výchovu a vychoval som ho ako vlastného. Keď sme ho s mojimi súrodencami našli, bol v hroznom stave. Naučil som ho všetko, čo viem ja. No potom si začal s Rebekou a... To je proste jedno. Od jeho desiatich rokov sa ho ujala rodina Mikaelson."
,,Aha. Ja som si myslela, že je to iba tvoj nepriateľ..."
,,Nie. Tak to vôbec nebolo. Bol mi ako synom." povedal s povzdychom.
,,To je fuk." mávol rukou a postavil sa z posteľe.
,,Teraz už je nikto. Len horšia verzia mňa." povedal s posmechom.
,,Nesmieš ho podceňovať. Má svojich upírov a..."
,,Prosím ťa," povedal a rozhodik rukami.
,,Upírov mám na háku. Bezomňa a mojich súrodencov by tu ani neboli." pozrela som sa naňho s podráždeným pohľadom.
,,Ty si samozrejme výnimka. Ľudstvo by tu zas nebolo bez teba a tamtoho... Adama? Alebo to bolo s Evou?"
,,Popravde ľudstvo je najväčšia pliaga, akú kedy Boh stvoril." povedala som presvedčivo.
,,Možno áno, ale to my nezmeníme." povedal a rozhodil rukami.
,,No." povedal a stále sa prechádzal po izbe.
,,Náš plán znie takto:
Vplížime sa k Marcelovi. Ja a Elijah, možno aj Rebekah ale to sa ešte uvidí. Má naňho veľmi dobrý vplyv. Mohla by ho zmanipulovať a..."
,,Ty ju chceš využiť? Čo keď ho má naozaj... Rada?"
,,Prosím ťa, to už by mala mať koho." povedal so smiechom.
,,Nevyužívaj ju." povedala som.
,,Dobre, dobre. AK bude chcieť. Lepšie?" prikývla som.

Bola som pár dní zavretá doma. Necítila som sa na spoločnosť ľudí. Jediný s kým som sa videla skoro najčastejšie bol asi Niklaus. I keď deň väčšinou trávil niekde na nejakej "misii". Tak tomu hovorím. Prišiel sa sem v podstate iba vyspať. Občas prišiel naštvaný, občas uťahaný a niekedy aj od krve.
Občas prišiel aj Elijah prehodiť zopár slov, ale téme krídla sa vyhýbal. Zrejme to nechcel spomínať, pretože by mi ublížil. To je od neho pekné. Rebekah prišla naozaj málokedy. Spýtala sa ma, či niečo nepotrebujem, alebo či som v pohode, ale nič viac. Už to nebolo ako kedysi. Keď som nevedela nič o nej a ona nič o mne. Cítila sa, že je zlá, alebo, že ja som zlá pre ňu? Neviem. Ani sme sa o tom nerozprávali.
Ale najviac času som aj tak trávila s Apollom. Bol to taký dobrý pes. Ako keby som mu videla rovno do duše.
Kohosi mi pripomínal, ale netušila som koho.

O pár dní Klaus, jedného večera Klaus ako vždy prišiel domov. Teda skoro ako vždy. Tentokrát prišiel omnoho neskôr a bol vyslabený.
Postavila som sa rýchlo z posteľe a chytila som ho popod pazuchy.
Bol celý od krve.
,,Čo sa stalo?" spýtala som sa ho a položila som ho na posteľ.
,,Ja," začal vydýchane.
,,Marcel." povedal a ľahol si na posteľ.
,,Čo sa stalo Klaus?!" spýtala som sa vydesene.
,,Má Hayley. Ja už neviem, čo mám robiť." povedal zničene.
,,To nič. Pomôžem vám ako sa mi bude dať a určite aj Elijah s Rebekou..."
,,Nie!" vykríkol.
,,Ty nesmieš." povedal a chytil sa za hruď.
Odhrla som mu koženú bundu a rozopla som mu košeľu.
Jeho celá hruď bola pokrytá červenými žilami a úplne v strede nich bola rana. Ale už sa zaceľovala.
,,Vytiahni to!" vykríkol. Pregĺgla som a rozmýšľala som. Keď som ho ale uvidela, ako sa zvíja v bolestiach, neváhala som.
Rukou som mu zašla do hrudníka a vytiahla som tento neznámy predmet. Vykríkol tak silno, ako keď sa vlkodlak po prvý raz mení.
Do miestnosti vyšiel Elijah v podobnom stave. Klaus odkašľal krv a pozrel sa na svojho brata.