Ležím na posteli. Z oboch strán niekto sedí. Cítim to. Držia ma za ruky. Nevládzem sa tam pozrieť, ale počujem hlasy. "Dievčatko moje, neodchádzaj." Mama! Z hlasu jej počuť, že musela veľa plakať. "Možte ma tu,prosím, nechať chvíľu samého?" Z kadiaľ ten hlas poznám. "Áno." Odpovie mama. Tak rada by som ju objala a povedala, že ju ľúbim. "Ďakujem." Povie ten mne známy hlas, len si ho neviem zaradiť. "Nemal som ti požičať to auto. Nestalo by sa to. Je to celé moja vina." Pohladil ma po vlasoch a vložil do nich bozk. Pevnejšie mi chytil ruku. "Veríš na osud? Ja som neveril až do tej chvíle, keď si mi zazvonila na dvere. Dal mi ťa osud. Potreboval som stráviť každú chvíľu s tebou. Teraz sa mi tu strácaš pred očami a pomaly umieraš. Nemôžeš odísť. Ja ťa....."
Celá prepotená som sa zobudila. Nezmyselný výplod mojej neprekonateľnej fantázie. Začínam k Jamesovi niečo cítiť, ale žeby až tak? "Liz, si v poriadku?" Prišiel do izby s vyplašeným výrazom na tvári. "Hej. Len zlý sen. Ostaneš tu so mnou?" Potľapkala som po mieste vedľa seba a prosebne sa naňho pozrela. "Vopred ťa varujem, že sa rozťahujem." Ľahol si vedľa mňa. Hlavu som si uložila do jeho hrude a spokojne zaspala. Tentokrát mi nevadilo, že mal len pyžamové nohavice.
