Hockey sis (SK)

31.- Kariera

A kým 11. apríla prišiel Robko, udialo sa toho neskutočne veľa. Vysvetlím to v štyroch jednoduchých bodoch.

Za prvé: Producent mi navrhol tour po bývalom Československu.

Za druhé: Trénerka hip-hopu nás všetkých zrušila.

Za tretie: Krasokorčuľovanie mi ide natoľko, že by som mohla mať ruské občianstvo.

Za štvrté: Čoskoro sa pôjdem pozrieť na španielske koníky priamo do krajiny.  

S mamou to ešte nemáme celkom urovnané, ale rozprávame sa. Stále je zmetená z Roba. Nikdy ho nevidela, nevie aký je a vravela, že sa bojí že ma zneužije. Skoro som odpadla od smiechu. Ešte, že to viem len ja a on. Jej obavy sa však zmenili.... Jedného pekného večera som na chladničku pripla oznam, na ktorom stálo „19. Duben 2015 - čakajte Robka". Keď to mama videla, infarktovala. Otec si pripravoval chrubý hlas a prísny pohľad - aj tak to nevie. Stále je len milý ocinko, ktorý občas ( napríklad ak by som bola tehotná ) zjape ako nepríčetný. Martin bol kdesi na zraze keďže mal ísť na MS a Peťka s Dankom sa smiali ešte väčšmi ako ich rodičia. Normálne si robili srandu z mami a ocina.. Hovorili: „Akoby ste ešte nevideli Lantošiho." No Dano sa má čo ozývať. 

20.4. som sa zobudila a už od rána som mala úsmev na tvári. Ibaže sme so siskou museli ísť do školy. No len čo som si sadla do lavice, pipla mi SMS-ka. „The mere eight hours until we meet, Barbie. Incredibly! lm looking forward to you, love. I love you most in the world. Your Lantiík." A preto som si ani neuvedomila ako rýchlo ubehli všetky hodiny a ja som mohla utekať na letisko.

Išla som sama, keďže Peťa mala ešte dve hodiny spevu a domov môže prísť asi tak o piatej. Na letisku bol taký chaos a hluk, že človek asi vlastné slovo nepočul. Išla som sa pozrieť na tabuľu, ako to vyzerá s jeho letom, keď si to ku mne niekto nakráčal. Pozrela som sa mu do očí, bol ohromený. Nestihol ani nič povedať, už som sa mu pricucla k perám. „Prišiel som na čas, však?!" usmial sa Lantík. „Anou mojko, poď ideme domov." Išli sme veľmi pomalou chôdzou, lebo sme sa rozprávali a ja  potrebujem gestikulovať.

"Ak ti poviem, že si krajšia, ako keď som ťa naposledy videl..."

"Čo už sa ti nepáčim ?"

"Ale láska, si nádherná. Nemáš polovicu hlavy vyholenú, ani ružové vlasy, ani masívne červené pery a čierne no tie ony.."

"Tiene! No áno, pretože vtedy som bola rebel ale teraz som uvedomelý človek a myslím si, že tento vzhľad je prirodzenejší.... Zaboč doľave, chlape!!"

"Och aké krásne oslovenie."

"Len sa nenarciskuj mojko. Poď tu je náš zámok."

Vošli sme dnu. Čakala by som, že bude niekto doma, ale nebol. Rodičkovci ako vždy až do pátej v práci a Danko ? Asi na súde.

Zvalili sme sa na posteľ v mojej izbe. "A tu budem spinkať?" spýtal sa zvedavo. "Nie, tu budeme spinkať, ak to máti nezatrhne." začali sme sa smiať. Ľahla som si k nemu a zase sme sa len rozprávali.

"Mojko, tieto tvoje kratšie vlásky sa mi lúbia viacej."povedal a hral sa s mojími vlasmi.

"Vyhovuje ti aj farba ?" robila som si srandu.

"Jasné, blondínka..."

"Nie som blondínka! Korienky mám gaštanové potom to prechádza to veľmi jemnej ryšavej až napokon blond. A čo tvoje vlasy ? Česal si sa niekedy v živote ?" smiala som sa a rukou po ležiačky ho česala na Hitlera.

"Ano, dnes. Ale teraz budem zase strapatý ako obvykle. A čo môj mustage ?"

"Hmmm no nádherný si."

Začali sme sa kvackať, strapatili sme si vlasy a čapali sa po zadkoch. Ako dava hlupačíkovia. Posledné čo v živote urobil bolo, že ma tak tľapol, že som sa pol minúty nedokázala spamätať. Potom som sa naštvala a vravela si, že predsa ho nezabijem doma. Utiekla som dole, prešla na druhe schodisko a vletela Danovi do izby. Šťastie, že tam nebol. Ale zbadala som jeho playko a preniesla ho k plazme do obývačky. Keď som stála pred telkou a z návodu zisťovala, ako sa používa ten ovládač, Robo ma objal zo zadu okolo pása a hlavu mi položil na plece. "Však sa nehneváš ?" "Nie mojko." skríkla som a už sme leteli až na gauč. On fakt nie je normálny. Je dokonalý a preto som ho asi ani po 99.-krát nemohla poraziť. Stále vyhral. O pol piatej prišla domov Peťa. Dobre viem ako sa musela cítiť keď len čo vošla uvidela ako sa my dvaja cukrujeme na gauči. "Nooo, nechajte si tieto pusinkové bitky na inokedy." obaja sme sa na ju obrátili. "A večeru ako vidím si už urobila.... to bude maminka spokojná." V panike som rýchlo skákale cez gauč a chcela niečo navariť.