Alpha and his Luna

1.

,, Otecko!" skríkla som na otca ,, Moja pasca konečne zafungovala!" pišťala som od nadšenia. Otec sa ku mne otočil a prerušil svoju prácu. Pripravoval jednu zo svojich dômyselných pascí na jelene.
,, To je fantastické miláčik. A čo sa ti podarilo uloviť?" spýtal sa ma s nadšením v hlase.
,, Chytila som králika. Ešte stále je v klietke." chytila som otca za ruku a viedla ho na miesto, kde som chytila králika. Keď sme dorazili na miesto, králik tam ešte stále bol.
Pomaly sme si kľakli ku mojej pasci a pozorovali králika, ako sa snaží dostať z pasce, ale nedarí sa mu. Otec podišiel k jednej strane klietky a ja som sa postavila na tú druhymú. ,, Priprav sa. Keď ti dám signál, tak nadvihneš klietku." prikývla som na súhlas. ,, Teraz." nadvihla som klietku a otcovi sa podarilo chytiť králika. Chvíľu sa mätal v jeho rukách. Snažil sa utiecť, ale nakoniec sa ukľudnil a prestal bojovať. Otec mi ho podal do rúk.
,, Tak, čo s ním spravíme? Pôjde do hrnca? Alebo na farmu?" pritisla som si králika blišsie k sebe. ,, Chcem si ho nechať. Ako trofej." povedala som otcovi.
,, Trofeje sa väčšinou zabijú a vystavia na obdiv všetkým." osvetlil mi situáciu otec.
,, To je ale hlúpe pravidlo. Ja si ho chcem nechať. A možno sa spolu s Ameliou s ním budeme hrať." otec sa usmial.
,, Neviem či to král povolí, ale podľa môjho názoru je to pekný nápad." usmiala som sa.
,, A oci?" zdvihla som hlavu na otca.
,, Áno Malia?" spýtal sa otec naspäť. ,, A prečo by to Král nedovolil? Veď Amelia je princezná. Môže si robiť čo chce." že moja najlepšia kamarátka je princezná vedelo málo ľudí.
,, A princezné musia poslúchať svojho ocka. Presne ako ty poslúchaš mňa." poštípal ma na ľíci a viedol naspäť k pasci na jeleňa.

,, Vieš Malia, máš krásny pohľad na svet. Máš desať rokov a chápeš veciam. To, že chceš radšej ušetriť malého králika, dokazuje, že my lovci, sme naozaj spätí s prírodou." nechápavo som sa na neho pozrepa. ,, Spätí s prírodou? Čo to znamená?" otec sa zasmial.
,, To, že my lovci len nelovíme zvieratá, ale aj udržiavame poriadok v lesoch. Chápeme prírodu ako niektorí iní ľudia. Chránime ju." od radosti som poskočila a omylom pustila králika z rúk. Ten sa rozbehol preč.
,, Môj králik!" z očí mi začali tiecť slzy. Otec ma zobral na ruky.
,, To nič srdiečko. Takto to asi malo byť. Jedného dňa si ulovíš ďalšieho králika a potom si ho necháš už navždy." usmial sa otec. Pozrela som sa na neho. ,, To naozaj?" spýtala som sa.
,, Naozaj. A vlastne zatiaľ čo budeš čakať na králika, môžem ti darovať svojho Oriona." vedela som, že sa mi rozžiarili oči od radosti, pretože otec sa usmial od ucha k uchu.
,, Naozaj dostanem Oriona?" spýtala som sa s radosťou akú môže cítiť len malé dieťa.
,, Áno. Orion je len tvoj." dal mi pusu na čelo a položil ma na zem.

Po tom čo sme chytili jeleňa vrátili sme sa do zámku. Tam sme ešte v ten večer mali pečené srnčie mäso. Keď som sa ukladala večer na spanie prišiel do mojej komnaty môj otec.
,, Malia, už ideš spinkať?" spýtal sa ma otec.
,, Áno. A ten jeleň bol vynikajúci. Ten lov sa ti podaril ocko." usmiala som sa.
,, Podaril sa nám obom. Ty si bola moja šikovná pomocníčka. A jedného dňa bude s teba tá najlepšia lovkyňa v celom šírok kráľovstve." pohladkal ma po vlasoch a dal mi pusu na dobrú noc.
,, Dobrú noc Malia. Nech sa ti sníva o králikoch." usmiala som sa. Zababúšila som sa do perín a zavrela oči. Už neviem o čom boli moje sny, ale viem, že to bola jedna z mála nocí, ktoré som spala dobre.

O DEVÄŤ ROKOV NESKÔR

Ráno som sa zobudila na východ slnka. Netrvalo dlho a niekto zaklopal na moje dvere.
,, Lady Malia, prišli sme vás pripraviť na dnešný slávnostný deň. Princezná Amelia vám nechala prichystať šaty." ozvalo sa spoza dverí a ja som hneď vedela, že je to hlas služobníčky. Nebola odomňa oveľa staršia. Možno o dva roky. ,, Ďakujem Juliana, môžete vštúpiť dovnútra." pokynula som slúžke. Otvorili sa dvere a ja som uzrela nebesky modrú látku.
,, Dnešok je výnimočný deň. Naša princezná bude pasovaná na korunnú princeznú. Je to významný moment pre nás všetkých. V kráľovstve ešte nikdy nebola kráľovná." začala som rozprávať Juliane.
,, To áno. Ale verím, že naša princezná dokáže splniť svoje povinnosti ako každý iný princ, ktorý pred ňou sedel na tróne. Kráľ je predsa len múdry. A princezná zdedila inteligenciu po ňom." odvetila Juliana.
,, Zúčastníš sa aj ty hostiny? Patríš tiež medzi významnejšie rody." spýtala som ss Juliany.
,, Áno. Dokonca, som začula, že naše rodiny budú sedieť vedľa seba." zasmiala sa.
Tiež som sa musela zasmiať. Juliana je jediné dievča v tomto paláci, s ktorým mám blízky vzťah. Začali sme s celou procedúrou obliekania a česania vlasov. Konečne som vyzerala k svetu. Keď som bola konečne pripravená do mojej komnaty vtrhla princezná. Pokorne sme sa s Julianou poklonili.
,, Zdvihnite tie hlavy." po príkaze sme sa obe pozreli na princeznú.
,, Máte zlú náladu vaša výsosť?" spýtala som sa jej. Pozrela sa na mňa.
,, Možno. Krajčír mi ešte nestihol pripraviť šaty. Tak teraz ma bolí brucho od rána. Mám  strach, že ich nebudem mať pripravené včas na pasovanie." sklonila som hlavu. Tie šaty pre ňu znamenali celý svet.
,, To mi je ľúto princezná." chcela som ju uchlácholiť.
,, Pche. Radšej mi ukáž čo si si dala pripraviť ty." ukázala som na modré šaty, ktoré boli pripravené na mojej posteli.
,, Tie sú pekné. Ale zdajú sa mi veľmi obyčajné. Nehodia sa k tvojmu postaveniu. Si moja dvorná dáma. Maoa by si sa trocha prezentovať." mala naozaj zlú náladu.

,, Princezná, možno to bude znieť neuveriteľne, ale nemám šľachtický pôvod. Viac som si nemohla dovoliť." smutne som sa usmiala. Aj napriek tomu, že som bola oslovovaná Lady, nemala som šľachtický titul ani rod. To všetko, čo teraz mám som získala prostredníctvom svojho otca. Ten luxus, ktorý si nemôže dovoliť každý, ke len vďaka tomu, že môj otec je najlepší kráľov lovec a pred sedemnástimi rokmi mu pri love zachránil život. Za odmenu dal môjmu otcovi pozemky a miesto pre mňa na zámku a prísľub pozície dvornej dámy pre jeho dcéru princeznú, až dovŕšim toho správneho veku.
,, Nezmysel. Mala si požiadať mňa. A ty Juliana, čo si berieš na seba ty?" spýtala sa Juliany.
,, Budem mať na sebe šaty farby slnka, zdobené červenými kvetmi princezná." Amelia prikývla.
,, Vidíš? Toto je ten správny vkus, aký by si mala mať." pokarhala ma Amelia.
,, Ja viem. Ale  ja mám radšej jednoduchý štýl. A tie šaty sa mi naozaj páčia. Sú možno jednoduché. Ale v tom sú krásne. A navyše, majú na sebe čipku. Aspoň to na nich prida trocha glancu. Ale samozrejme sú obšívané striebornými niťami." Amelia si vydýchla.
,, Aspoň niečo teda. Však uvidím, až ich budeš mať na sebe." prikývla som.
,, Presne tak. Možno mám skromné korene, ale keď sa mi dostane príležitosti, tak ju nepremárnim." pousmiala som sa.
,, V to dúfam. Tak a teraz sa zamerajme na niečo iné. Čo nápadníci? Už nejakých máte?" spýtala sa Amelia. Juliana sa rozosmiala.
,, Mne sa začal dvoriť jeden z lordov. Je starší než ja. Ale otec ho považuje za dobrú partiu." pozreli sme sa s Ameliou na seba a potom na Julianu.
,, Tak ty máš možno po problémoch. Mňa tie najväčšie ešte len čakajú." odvetila som.
,, Čo tým myslíš?" spýtala sa Amelia.
,, S Nathanom sme uznali za vhodné, aby sme sa zasnúbili. Ja len neviem či som pripravená. Chcela som ísť v otcových šlapajách a stať sa najlepšou lovkyňov. A teraz mám pocit, že ma nečaká nič iné ako plniť povinnosť ženy a vydať a porodiť deti. A navyše, Nathan nepodporuje moju víziu lovkyne. Stále mi kričí do uší, že dáma a hlavne dvorná dáma, by sa mala zaujímať predovšetkým o svoju rodinu, jej vývoj a postavenie v spolocnosti. A zvelebovať sa."  Amelia a Juliana sa na mňa pozreli.
,, Počúvaj ma pozorne. Keď budem kráľovnou, mojím prvým rozhodnutím bude, že vymenujem teba za kráľovskú lovkyňu. Pokiaľ sa to nebude kryť s tvojiki povinnosťami dvornej dámy samozrejme." zasmiala sa Amelia a musela som sa zasmiať aj ja. Je neskutočne úžasné, že práve princezná je moja najlepšia priateľka.
,, Ďakujem princezná, neskutočne si toho vážim." naďalej sme sa rozprávali o nápadníkoch našej princeznej.