Nepriestrelný

56

„Dáš mi prosím ťa chvíľu?" Axelova tvár sa po mojich slovách rapídne mení.
Môžem si všimnúť strach, sklamanie a smútok.
No aj cez to je moja myseľ ako obarená.

Čo sa to deje?

Nohami, ktoré sa mi badateľne trasú, prejdem ku skrinke. Rýchlo si pobalím do kufra dôležité veci.
Je vtipné, že odchádzam s väčšími taškami ako som sem prišla.

Pomaly sa obzriem po miestnosti a okamžite potrasiem nervózne hlavou.
Snažím sa tak vytlačiť všetky myšlienky na to, že by som mala ostať.

Nechcem viac utekať pred mamou, a potom pred otcom.
No pravdepodobne som zastavila obrovské lietadlo pred tým, než malo haváriu.
Ukončila som to pred tým, než sa to stihlo viac zosypať.
Ktovie čo všetko by som zistila.

Rýchlo sa otočím a začnem kráčať dole po schodoch.
Pred dverami v hale stojí môj otec.
Sleduje ma no je ticho.
A je ticho aj vtedy keď prejdem okolo neho preč z domu.

Nemala som veľké štandardy na môjho otca.
Jediné čo som chcela bolo to, aby tu len bol.
Aby prišiel, a aby sme boli spolu.
No možno mi mal klamať.
Nemal mi povedať čomu za venuje, a bolo by všetko lepšie.

Pretože je vrah. Mal by sedieť vo väzení.
Niekde je rodina, ktorá smúti za ľuďmi. A on je šťastný, a bez trestu.
Nechcem takto rozmýšľať voči môjmu otcovi, no mám sa na to pozerať ako?
Že máme peniaze?

„Noemi." Pohľad sa mi stretne s Axelom.
Záporne pokrútim hlavou a prudko mu podám kufor.
Posadím sa na zadné sedadlá a cez zatemnené sklá sledujem ako môj otec prejde k Axelovi a podá mu obálku.
A to je všetko.
Autu nevenuje ani jeden pohľad a okamžite sa otáča smerom k domu.

Nečudujem sa mu. Opustila som ho rovnako ako mama.
No on sa nemôže čudovať mne.
Čo čakal? Že to pochopím, a prijmem?
Neexistuje.

„Noemi, prosím rozmysli si to." Zašepká Axel ked nastúpi.
Okamžite si dá čierne slnečné okuliare, cez ktoré nemôžem vidieť jeho pohľad, a tak ho už ani len nevyhľadávam.
Aj keď si jasne a bolestivo uvedomujem to, že za dnešok som videla na jeho tvári emócie, ktoré ešte nikdy nedal najavo.

„Prepáč, toto je niečo, s čím ty, neurobíš nič. Mrzí ma, že som ťa do toho možno nejako psychicky zatiahla. Nechcela som, aby to, že odídem pokazilo to, čo medzi sebou máme no, inak to nejde." Vydýchnem si.
Konečne po dlhej dobe prehovorím.
A síce sa mi hlas zreteľne trasie, a nie som schopná sa na neho pozrieť, aspoň hovorím úprimne.

„Ak sa rozhodneš vrátiť, budem tu." Počúvam Axelove slová, no nejako mi nedochádza to, že odchádzam.
Ani vtedy, keď mi podá kufor a ja začnem kráčať preč.

Nemá sa teraz niečo stať? Takto to má byť? Proste odídem?
Otca som vyriešila, no Axel?
Ukončujem našu kapitolu len tak?
Nemá sa za mnou rozbehnúť, rozmyslieť si to, zabojovať o mňa?
Prečo čakám, že príde? Že si to rozmyslí a vyberie si mňa?

A keď si sadám so lietadla, ktoré smeruje domov, cítim sa pokojne.
Opadáva zo mňa stres, a ja som pripravená začať tak, ako keby som nikdy v Taliansku nebola...

-ospravedlňujem sa, že dlho neboli časti. Ak čítate nejaké iné knihy, alebo sledujete môj ig, tak áno, skolil ma soplik :)