Clark

Začiatok v konci

Ahoj volám sa Tobby. Mám jedenásť a priateľa menom Clark. Nevidí ho nikto okrem mňa. Vždy keď ho potrebujem , príde a pomôže mi. Je skvelý. Ale ostatný sa zvyknú so mňa smiať a vykrikovať, že som čudný. Viete, ja nemám rád typické veci - teda veci ako ostatný.

Chlapci v mojom veku hrávajú futbal alebo hrajú videohry - ale ja nie. Ja čítam knihy, pozerám vzdelávacie dokumenty alebo píšem básne. Aj keď to nie je nič moc - som vo veku v ktorom je mi všetko odpustené.Počul som od jednej pani - bola milá tak som ju počúval -, že takých priateľov ako je Clark majú iba výnimočné deti. Kiežby som bol vedel, že ma donúti tak rýchlo zabudnúť.

Rodičia ma siedmeho októbra zobrali zo školy o pol hodinu skôr ako obvykle. Povedali mi, že ideme k pani Brownovej. Vyzerala byť milá - mala hromadu kníh a pohodlné kožené kreslá čiernej farby. Posadil som sa a pozorne ju sledoval. Vlasy mala upravené v pevnom drdole, v rukách držala hromadu papierov a na perách jej sídlil široký úsmev.

"Ahoj som doktorka Silvia Brownová a budem sa ti snažiť pomôcť. No dnes a ťa budem pýtať pár otázok aby som sa o tebe niečo viac dozvedela. Je to v poriadku?"- Pomaly som prikývol a čakal kým začne hovoriť.

"Počula som, že máš priateľa menom Clark, je tak?"-"Áno."-"Povedz mi o ňom niečo."-Pohodlnejšie som sa usadil do kresla a začal som. "Ako ste už povedali volá sa Clark, je taký starý ako ja a rozumie mi viac ako všetci ostatný." "Rozumie ti viac ako tvoji rodičia?"-"Áno,je- on snaží sa ma pochopiť a aj keď niečomu nerozumie nechá si to vysvetliť a nejačí na mňa, že som šialený."- zamračil som sa pri spomienke na mojich spolužiakov. "Kto si o tebe myslí, že si šialený, Tobby?"-pozrela sa na mňa so záujmom."Ostatný v škole o mne hovoria, že som bláznivý. Ale ja nie som viem, že nie som...Nemôžem byť!"- Začalo sa mi prudšie dýchať.

Je možné, že som sa naozaj zbláznil? Alebo len všetci okolo mňa, tak rýchlo vyrástli a dospeli? Ja ešte nechcem dospieť na to práve teraz nemám čas. Píšem prevratný román a o piatej sa mám stretnúť s Clarkom. Nikdy vo svojom krátkom živote som ešte nebol, tak rozrušený ako teraz. Sedel som tam, premýšľal či som blázon ja alebo všetci ostatný. Aj keď v hĺbke svojho ja som cítil, že blázni sú všetci ostatný - začal som sa báť. Čo a celý môj život je iba jedna veľká hra a ja som ten čo práve zabudol svoje texty.Ja nechcem byť hlupák, ktorý zabudol texty.

Pani Brownová si zavolala mamku a ocka k nám a oznámila im nekompromisným hlasom, že sa budeme stretávať každý druhý piatok v týždni. Vraj mi pomôže zabudnúť na toho môjho záhadného priateľa. Ale ja naňho nechcem zabudnúť. Nikdy!

Predpísala mi nejaké lieky - beriem ich každé ráno. Clark za mnou chodí čím ďalej tým menej - a ja sa oňho začínam báť,kam sa len vytratil? Dúfam, že ma neopustil. Alebo som už aj ja začal dospievať? Musím to zistiť!

"Mami? Prečo už za mnou nepríde Clark keď ho potrebujem?"-"Ale veď ty ho nepotrebuješ, máš predsa nás a pani doktorku Brownovú, ktorá je tu vždy keď niečo potrebuješ." -Vydesene som sa na ňu pozrel. A je to tu už sa to stalo - stal sa zo mňa blázon, ktorý zabudol svoje texty. Nechcem byť tým bláznom, ktorý zabudol svoje texty!