Skroť si ma ✓

1. Vĺča

-- 1. --

Modré oči ako samo nebo a vôňa jarného vánku, ktorej chuť zacítim na jazyku. Je tak omamná.

„Vráť sa," vábi ma k sebe.

„Kto si?" pýtam sa toho neznámeho pohľadu. Zrazu stojíme v tme oproti sebe. V úplnej temnote. Naše nosy sa o seba opierajú a jeden druhému sa dívame do očí. V tom pohľade je niečo... niečo...

Zobudím sa s búšiacim srdcom pri vyhasinajúcom ohni. Doriti! Zalapám po dychu. Znova ten sen. Vždy je tak skutočný, že ešte po prebudení cítim tú omamnú vôňu jarného vánku.

Prečo mi nedá pokoj? Ak sa mám vrátiť, znamená to, že som odišla. A ak som odišla, tak som na to určite mala sakra dobrý dôvod. Problém je, že neviem kto som, ani kým som bola. Som len vlk túlajúci sa krajinou. Prvé mesiace som bola spokojná. Ale s každým ďalším dňom cítim akúsi prázdnotu. Ako mi sprvu samota voňala, tak ma teraz ubíja a dusí. A tak len behám krajinou a zabíjam viac ako potrebujem pre môj spokojný žalúdok. Popravde, som prežratá.

Už ani ten prerastený krkavec, ktorý ma sleduje na každom kroku, nechce toľko žranice. A tak za sebou nechávam len krkvavú spúšť.

Skap! Skap! Skap! Ozve sa hlas v mojej hlave, keď kmásam zo strany na stranu telom prerasteného jazveca. Len ho rozšklbem a nechám ho tak. Ďalšia krvavá stopa, ktorá po mne zostane. Och, keby som len vedela, že sa po týchto stopách niekto vydal. A že toho niekoho dovedú až ku mne.

Jemný vánok mi doveje k ňufáku nové vône. Pach niekoľkých vlkov. Otočím sa tým smerom, z ktorého vanie a zadívam sa hlboko do lesa. Len si po mňa poďte. Trocha zábavy mi padne vhod. Aspoň na chvíľku nebudem sama. Och, aké zúfalé, otrasiem sa. Zostanem stáť uprostred malej čistinky, ktorá mi poskytne dobrý výhľad medzi stromy. Áno, už ich vidím. Hnedí vlci... ešte som tu nevidela iného vlka ako hnedého. S mojim sfarbením tu celkom vynikám. No i tak som predsa stále v divočine, takže moja farba srsti nikomu nebije do očí. Počkať, jeden z nich je iný. Ten najväčší. Čierne telo, šedá maska, hnedý krk a oči farby neba.

Najväčší z trojice vlkov zavyje a vydá tak rozkaz. Okamžite sa po mne rozbehnú. Stále stojím a čakám. Tie oči... Velkáč ku mne dobehne ako prvý. Prikrčím sa, aby som jeho telo mohla podobrať hlavou. Spravím to automaticky. Nemusím nad tým ani rozmýšľať. Ďalšiemu sa rozbehnem naproti a prerazím s ním strom. Tretí, ten najmenší, na mňa skočí od chrbta a tak sa ho snažím striasť. Narazím ním o ďalší strom. Konečne ho zhodím a práve včas sa otočím na toho prerasteného bastarda. Skočí do mňa prednými labami, snažiac sa ma zhodiť a prišpendliť k zemi. Síce sa mu podarí ma zvaliť, no ja sa len pregúľam na druhý bok a vyšvihnem späť na laby. Ocitneme sa presne oproti sebe a obaja ceríme zubiská. Ďalší dvaja vlci zostanú opodiaľ a už sa nezapájajú. Ako keby dostali tichý rozkaz od svojho vodcu.

Až teraz si uvedomím, aký je ten vlk obrovský. Ešte som nestretla vlka väčšieho ako som ja. Znova si dovolím pozrieť sa do jeho očí a potom si uvedomím ešte jednu vec. Jeho pach... poznám ho. Jarný vánok, z ktorého sa mi podlamujú kolená.

V ušiach sa mi ozýva vlastný tep nepravidelne bijúceho srdca. Nemá tu byť... Odišla som. Aj teraz musím odísť. Cítim to. Musím... Hneď!

Farebný veľkáč po mne skočí, no preletí vzduchom a dopadne do lístia. Spod jeho tela unikajú obláčiky čierneho oparu.

Smola, uchechtnem sa v duchu.

Prepáč, blcháč...

°

Objavím sa... Netuším kde. Kdesi na kraji lesa, z ktorého vidno svetlá akéhosi mestečka. Už sa zvečerieva, no dnes sa neodvážim spraviť si oheň. I tak mi ho nie je treba. Pred očami mám stále  mohutnú postavu vlka, jeho vycerené tesáky a modré oči. Každý iný vlk by sa posral už len z toho pohľadu. Jednoznačne to musel byť alfa nejakej svorky. Možno som mu vraždila zver na jeho území, napadne mi. Nie, v mojom vnútri viem, že to tak nie je. Ten sen...