Skroť si ma ✓

5. Stávka

-- 5. --

„Si ten bastard, ktorý ma napadol v lese. Ten, čo sa mi vkráda do snov" odpoviem mu na jeho poznatok.

Merdit sa medzitým nenápadne prešmykne poza jeho chrbát von, za svojim vnúčaťom.

Jeho modré oči sa na mňa zamračia. Rukou si prehrabne svoje neposlušné vlasy a prejde ku stolu, za ktorý si oproti mne sadne. Oprie sa predlaktiami o dosku stola a pozoruje ma. Skúma ma svojim pohľadom, akoby mohol vidieť aj do môjho vnútra.

Znervózňuje ma. Čo sa snaží nájsť? Do úst si hodím ďalší kúsok pečeného mäsa. Celú dobu pozorujem ako ma sleduje. Prepaľujem ho dosť nepríjemným pohľadom, no s ním to ani nepohne.

„Prestaň," zasyčím naňho s plnou pusou. „Toto je smiešne," rozhodím rukami do vzduchu. Rýchlo požujem čo mám v ústach a hlasno prehltnem.

„Čo?" začuduje sa a jeho nepreniknuteľná maska sa na malý moment stratí.

„Ty! Čo si zač?!" nakloním sa ponad stôl a zabodnem doňho môj nasrdený pohľad.

Chvíľu zvažuje, akú odpoveď mi dá. Doslova vidím ako mu to v tej jeho dutej makovici šrotuje. Neviem sa dočkať, čo za blbosť z neho vypadne.

Akýsi malý kúsok mňa si povzdychne blahom z tej náhlej blízkosti a tak sa radšej odtiahnem a narovnám sa. 

„Starý známy," povzdychne si nespokojne. Niečo v ňom hlodá, no nechce mi prezradiť príliš veľa. Skoro ako keby som ho znervózňovala.

„Prečo si ma napadol v tom lese?" pokračujem vo výsluchu.

„Nechcel som ťa napadnúť. Konečne sme po mesiacoch zachytili tvoju stopu. Mohol som čakať, že nás neprivítaš s otvorenou náručou. Vždy si bola taká..." zadíva sa kamsi za mňa a zaškrípe zubami.

„Milá, dobrosrdečná, tancujúca v rannej rose?" odfrknem si s miernym úškrnom na tvári.

„Skôr tvrdohlavá, kúsavá, nepríjemná..." opraví ma okamžite. Je vidno, že by mohol pokračovať, no radšej zmĺkne.

Dobre, uznávam, že ma tento prašivý čokel trocha pozná. Tento opis by na mňa mohol sedieť. Tentokrát sa mierne pousmejem. Hah,som proste dokonalá.

„Takže, prečo si ma hľadal? Čo chceš?" opýtam sa, i keď odpoveď poznám z nojich  snov. Ak boli skutočné. Možno o nich nevie a pohrávalo sa so mnou len moje podvedomie. Ale prečo by som snívala práve o ňom?

„Pravdu?" podvihne obočie a nakloní sa ešte o kúsok bližšie ku mne. Jeho horná polovica tela siaha až do polky stola, keď mi odpovie: „Teba."

Aj keď som nejakú takú odpoveď tušila, tak mnou pri tom jeho priznaní trhne. Prečo by ma niekto chcel, keď som taká, akú ma opísal?

„Načo?" založím si ruky cez prsia a pokrútim hlavou.

„Ja ti to poviem a ty mi znova zdrhneš," prejde si jazykom po zuboch. Čaká snáď, že sa vyparím hneď teraz? Ešte som z neho nevymámila dosť odpovedí. Zatiaľ sa len rozbieham. „Ako vtedy, keď si ma pobozkala," dodá ešte prepaľujúc ma pohľadom. 

„Ou, ou, ou... počkať. Čo že som? Prečo by som to, pri Matke, robila? Keby si povedal, že som ťa chcela rozpárať alebo niečo podobné, možno by som ti uverila," nervózne sa zasmejem, pretože moje podvedomie si ihneď predstaví moje pery pritisnuté na tie jeho. Nie, to stačí! Toto si naozaj nejdem predstavovať, odvrátim od neho pohľad.

„Jasné, to si chcela tiež, keď sme sa spoznali," zasmeje sa pri tejto jeho spomienke, ktorá v mojej pamäti chýba. Jeho maska krutého bojovníka a dominantného samca sa na chvíľu stratí a nahradí ju bezstarostný chlapčenský úsmev.