Nepriestrelný

64

„Čo kebyže pošleme malý odkaz Axelovi?" Nespokojne sa pozriem na Tristana a sledujem ako sa rýchlo postaví a začne si fotiť moju hruď.
S Axelom sme sa ešte nedostali k fáze, kedy si posielame nahé fotky.
No som rada, že som si vybrala peknú podprsenku.

„Prečo nie si vôbec vystrašená?" Zavrčí podráždene Tristan, keď sa posadí vedľa mňa na posteľ.
Myknem plecami a spokojne sa opriem.

Okamžite pocítim bodavú bolesť v oblasti brucha, kde mám tri rezné rany.
Z jednej mi tečie krv a ostatné považujem za zaschnuté rany.
No aj cez to by som bola radšej, kebyže nemám žiadne.
Potlačím bolesť, mierne sa zamračím a vydýchnem.

„Neuveríš, ale asi som pripravená zomrieť. Proste, som nejako akceptovala môj osud. A verím v to, že čo má byť, bude." Odpovedám mu politicky.
Som spokojná so svojím životom.

Teda. Asi nie.
Asi nechcem zomrieť ale, ak to mám predurčené?

„Tristan, poď hore." Do miestnosti vbehne nahnevaný bodyguard a tak, chvalabohu odchádzajú preč.

Okamžite sa obzriem okolo, skenujúc moje možnosti.
Možno ak by som nemala pripútané ruky aj nohy, mala by som väčšiu šancu.
Hlavou prudko buchnem do vankúša a zatváram oči.

Bože prosím Axel...

A v momente kedy otvorím oči, sa domom rozľahne výstrel. Tlmený stenami no aj cez to ho viem rozoznať.
Dopekla.
Rýchlo sebou myknem a vystrašene začnem sledovať zatvorené dvere.

Dvere sa prudko otvoria, môj pohľad sa stretne s mužom, ktorý má dlhú hnedú bradu, brčkavé hnedé vlasy a tetovania po tvári.
Na sebe má čierne oblečenie, v rukách drží zbraň a akonáhle ma uvidí, na tvári sa mu objaví úsmev.

„Noemi."
Uľavene si vydýchnem.
„Je tu Axel?" Opýtam sa zatiaľ čo ma muž začne odpútavať.
Rýchlo si chytím stuhnuté zápästie a rukami si ho začnem masírovať.

„Je, samozrejme, že je. Bije sa kvôli tebe holými rukami." Usmejem sa a okamžite sa postavím.
Muž si zo seba rýchlo zvlečie mikinu, ktorú si vďačne oblečiem.

„Ďakujem." Muž len prikývne a začne kráčať predo mnou.
Kráčame po schodoch hore. Bola som očividne v podzemí, čo som si ani len nevšimla.
Poznámkujem si, že keď budem mať dom, rozhodne si dám izby aj do podzemia.

„Našiel si ju?" Najskôr počujem len jeho hlas, a akonáhle muž predo mnou vkročí do miestnosti, uvidím vo dverách stať Axela.

Okamžite sa na neho široko usmejem, zapózujem a prehovorím: „V celej svojej kráse."
Axel nado mnou pretočí očami nad čím pretočím ja tými mojimi.

Pomaly ku nemu prejdem a ešte pomalšie si obmotám moje ruky okolo jeho hrudi.

„Chýbal si mi." Zašepkám, a zatváram oči.
Je tu.
Prišiel.
A asi najhoršie je to, že som ho tu nečakala.
No je to stále lepšie, pretože tu je on, a nie človek, ktorý tu mal byť na prvom mieste.

Môj otec.