Pravidlá hry

Emócie

Alex
Prekvapil ma náš vekový rozdiel. Päť rokov. To nebolo málo. Momentálne som naňho asi pôsobila ako decko. Ale jeho slová mi dávali pocit, že si môj názor váži aj keď som oveľa menej skúsená. Spomínala som na dni v nemocnici, kedy sme sa prvý raz stretli. Presne si spomínam ako mi bežalo hlavou, že nemôže byť o toľko starší ako ja. A predsa. Vonku sa rozlievala hmla ako mlieko. Sedela som na parapete zabalená vo svetri od Lucasa a dívala sa do čiernej tmy. Viac ako všetko čo sa stalo za tú chvíľu kým sme boli vonku mi v hlave rezonoval Lucasov hlas. Jeho tón bol zmesou hnevu a strachu. Ozajstného strachu, ktorý vyviera z hlbín bytia a derie sa na povrch iba ak ide o vážnu vec. Mala som byť znepokojená možnou prítomnosťou ďalšieho Dómu alebo tým, že David pravdepodobne experimentuje na ľuďoch, ktorí tu majú byť v bezpečí. Možno ma malo najviac trápiť, že je teraz Adam niekde sám vonku s človekom, ktorý je dosť pravdepodobne monštrum.
Lenže moje obavy a myšlienky plynuli smerom, ktorý mal byť absolútne irelevantný. Jediné nad čím som dokázala premýšľať bol Lucasov strach o mňa. A to čo so mnou toto poznanie robilo. Ako mi vyschlo v krku, keď bol pri mne tak blízko. Ako sa mi srdce rozbúchalo, keď mi opätoval objatie. Čo bolo najhoršie, nedokázala som sa cítiť zle. Samozrejme som cítila vinu za moje neprimerané chovanie. Ale nedokázala som precítiť zhnusenie, ktoré mnou malo otriasať. Čo sa zmenilo? Prečo mi už pri myšlienke na Adama nenaskakovali zimomriavky ako kedysi? Frustrovane som vydýchla a hlavu som si oprela o stenu za mnou. V izbe bolo chladno. Dom nedokázal udržať teplotu s prichádzajúcou zimou.
Pripomínalo mi to Dóm. Chlad a vlhko. Temnotu. Boli to veci čo ho charakterizovali. A samozrejme Adam. Jason Hall, stále som si pamätala ten úškrn čo mu večne sedel na tvári. Ruth, ochotná zomrieť pre to aby som sa dozvedela, že je cesta von. A samozrejme Tamar. Jej zelené oči prepaľujúce dušu.
V očiach ma zaštípali slzy. Ale povedala som si, že je normálne plakať. Je normálne smútiť a prežívať stratu. A tak som ich asi prvý raz nechala bez výčitiek skĺznuť dole lícami.
"Chýbaš mi," zašepkala som do tichej tmy. "Chcela by som sa ťa opýtať toľko vecí. Isto by si mi vedela poradiť," hlas sa mi zlomil a tak som iba vydýchla. Isto bola na lepšom mieste. A dúfala som, že ma odtiaľ dokáže počuť.
Na schodoch bolo počuť kroky. Rýchlo som si poutierala slzy a otočila som sa tvárou smerom k oknu. Vedela som, že to bol Lucas, kto vošiel do miestnosti. Jeho prítomnosť sa nedala s ničím pomýliť. Poodchýlil dvere a nazrel dnu. "Alex..."vydýchol. Neotočila som sa jeho smerom. Jeho hlas akoby povoľoval všetky moje tak ťažko nastavené bariéry. Slzy sa mi znovu valili dole lícami. Prečo? Prečo bola dnešná noc tak nabitá emóciami? Cítila som vzrastajúce napätie. "Alex ak som niečo povedal..." Prudko som sa otočila. Nemohla som dovoliť aby si myslel, že to čo sa so mnou dialo je jeho chyba. Zmena v jeho tvári bola priam okamžitá. Musel si všimnúť moje mokré líca aj chvejúci sa úsmev.
Vyštartoval ku mne, cestou zhodil čosi čo držal v rukách na podlahu. A o moment na to som bola pevne zovretá v jeho objatí. "Nemusíme o tom hovoriť." Šepkal. Jeho horúce dlane mi hladili vlasy. "Občas to na mňa doľahne," vzlykla som,"váha všetkého čo sa stalo." Dlho som nehovorila o vlastných pocitoch. Možno až príliš dlho. "Utiekla som smrti, stratila som svoju najlepšiu kamošku, pochovala som kopu ľudí, takmer som umrela, dvakrát, a keď si predstavím, do čoho sa rútime..." Roztrasene som sa nadýchla. "Kde nájdem silu na to prekonať to? Dokážem zniesť ďalšiu stratu?" Nič nevravel. Len počúval. Držal ma kým mnou lomcovali vzlyky. Keď sa mi podarilo nabrať trochu stabilnejší dych ticho zašepkal. "Ľudia nesú svoje rany celý život. Niektoré nikdy nezmiznú. Ale pripomínajú nám že sme bojovali a prežili." Jemne mi uhladil vlasy. Nedokázala som sa mu pozrieť do tváre. "Ale viem, že každá strata bolí, Alex. Vidím to na tebe. Vidím to každý deň, keď sa ti cez tvár mihne tieň spomienky, ktorá je už dávno preč." Opatrne som sa odtiahla a stretla sa s jeho pohľadom. "Neuvedomuješ si aká si silná. Nepoznám veľa ľudí, ktorí by prešli takým peklom a zachovali si toľko lásky. To čo dávaš druhým, je prekrásne, Alexandra. Tvoje dobro nakoniec zvíťazí a na samotnom konci vylieči aj teba." Cítila som nové slzy, ktoré sa mi kotúľali po tvári. A on mi palcami utieral líca a jemne sa na mňa usmieval. Mala som pocit, že si vyrvem srdce z hrude len aby som mu ukázala, že zacelil mnohé z rán, ktoré doteraz krvácali. "Ďakujem," pretisla som cez zovreté hrdlo. Videla som ako mu pohľad zmäkkol. Zotrel aj posledné slzy a palcom mi jemne hladil už suché líca.
Bolo by tak jednoduché iba zavrieť oči a nechať sa uniesť jeho dotykmi. Na moment som si predstavila iný svet. Svet, v ktorom to boli práve jeho ruky, ktoré ma držali keď som strácala samú seba. Svet, v ktorom by tento moment bol iba jeden z mnohých. Tá myšlienka mi znovu zovrela hrdlo a pripomenula mi ako sa veci majú v skutočnosti. Odtiahla som sa. Vymanila som sa z jeho dotyku. Chvíľu vyzeral akoby ho čosi bolelo ale nakoniec iba ustúpil o krok dozadu. Z hlboka sa nadýchol. "Dobre sa vyspi, zajtrajšok bude vyčerpávajúci." Jeho tvár odrážala minimum pocitov. Želala som si aby som mohla strhnúť tú masku a vidieť čo sa mu naozaj odohráva v hlave. "Mám sa báť?" prehodila som so smiechom. Jeho kútiky úst sa iba minimálne nadvihli. "Nedovolím aby si si ublížila." Bolo posledné čo povedal pred tým ako sa zvrtol a odišiel z izby. Ostala som opäť sama s tentoraz ohlušujúcim tichom.
Zvesila som ramená s povzdychom som sa odšuchtala do kúpeľne kde som na seba pustila prúd ľadovej vody až mi ofialoveli nechty a celé telo očervenelo. Keď som sa vrátila do izby triasla som sa ako osika. Snažila som sa vytesniť akékoľvek myšlienky.
Ale nedokázala som sa zbaviť pocitu, že som Lucasa zranila. Že ten jeden jediný krok vzad doňho vrazil nôž a ešte ním zvrtol. Jeho tvár nikdy nebola taká odmeraná ako v dnes.
Frustrovane som vydýchla. Samozrejme, že nezaspím. Nie bez toho aby som zišla dole a porozprávala sa s ním.
Postavila som sa skôr ako som si to stihla rozmyslieť. Prehodila som si cez plecia prikrývku a ticho vyšla z izby. Dole svietila sviečka a Lucas sedel pri stole s tvárou v dlaniach. Ten obraz ma prinútil zastaviť a zabudnúť ako sa dýcha. Pôsobil tak opustene. "Ospravedlňujem sa." Prehovorila som potichu zhora. Nečakala som, že ma bude počuť. Strhol sa a takmer okamžite sa pozrel mojim smerom. "Neviem ako vyjadriť to čo sa vo mne deje. A ospravedlňujem sa, že ťa tým zraňujem. Nikdy to nebol môj zámer. A posnažím sa vyriešiť ten zmätok, ktorým práve som. Len potrebujem čas. Ale chcem aby si to vedel, aby si rozumel..." pozeral sa na mňa s tvár mu opäť mäkkla. Nevedela som sa ani pohnúť. Mozog mi opäť začal nabiehať a dochádzala mi trápnosť celej situácie. Môj úžasný "odev" tomu tiež nepomáhal. Nevedela som, čo mám robiť a tak som bezradne stála na vrchu schodiska zabalená v deke. Ako totálny idiot. "Ale teraz sa otočím a pôjdem naspäť pred tým ako zo seba urobím ešte väčšieho trapáka..." Najradšej by som sa prefackala. Videla som, že Lucasovi cukajú kútiky. Hruď sa mu trochu triasla od potláčaného smiechu. "Za to, že si sem prišla, zabalená ako eskimák, ti možno aj odpustím." Smiech mi vybublal hore hrdlom. Otočila som sa na päte a pokrútila som nad sebou hlavou. Och Alex, to si tomu zase dala. "A nabudúce sa nesprchuj v tej ľadovej vode!" Zakričal na mňa zdola. Zastavila som. "Ochorieš. Mohla si povedať skôr, zohrial by som ti ju." Opäť ten pocit. To sucho v hrdle a srdce bijúce ako o život. "Nabudúce ti pošlem upomienku dva dni dopredu." Odvetila som ale bolo počuť, že mi v hlase zaznieva čosi viac ako pobavenie.
Keď som vošla do izby na zemi ležala poskladaná deka. Tá, ktorú so sebou doniesol keď ma našiel plakať. Lebo vedel, že v noci je zima. Lebo chcel aby som mala čo najväčšie pohodlie.
Pohladila som ju bruškami prstov a vzala ju so sebou, keď som si šla opäť ľahnúť. A v tú noc som prvý raz spala poriadne. Nezobudila ma ani zlé sny.
Jeho tvár a úsmev ma sprevádzal až do prvých ranných lúčov.

"Alex," Adam na mňa kričal kdesi z obďaleč. Jeho hlasom lomcoval hnev. "Alex!" Odrazu bol oveľa bližšie a tentoraz ma zdrapil za rameno. "Alex..."
Prudko som roztvorila oči a okamžite som sa driapala do sedu. Ešte stále v polospánku som sa snažila vymaniť sa z Adamovho zovretia. "Alex, to som len ja!" Až vtedy ku mne doľahol ozajstný hlas osoby, ktorá ma držala za rameno. Ashoka sa na mňa dívala znepokojeným pohľadom. "Oh, bože Ashoka, prepáč..." Rukami som si prehrabla vlasy a snažila som sa zobudiť sa. "Si v poriadku, Alexandra?" Ustarostene si ma prezerala. "Čo?" Ešte stále rozospato som sa snažila komunikovať. Rána neboli moje silné stránky. Bola som šialene nemotorná a trvalo mi dlho kým som sa naozaj prebrala. Zmysel slov a otázky mi došiel až oneskorene. "Áno, jasné. Bol to iba sen. Koľko je hodín? Prečo ma budíš?" Ashoka sa mierne zasmiala ale stále vyzerala, že si robí starosti. "Je sedem hodín ráno. Lucas ma poprosil aby som ťa šla zobudiť, kým on chystá jedlo. "Ak si myslí, že budem jesť o siedmej ráno tak to sa trochu prerátal. A prečo ma budí o tomto čase? Preboha, veď ešte ani nie je deň!" Vyslúžila som si ďalší Ashokin smiech. "Vravel niečo o behaní." Zamrnčala som a začala som sa hrabať z postele. "Behanie? Asi mu načisto preskočilo..." humdrala som si popod nos. Odplazila som sa do kúpeľne kde som opäť ľadovou vodou zmyla posledné zbytky sna. Aj keď som naňho nemyslela vedome, moje podvedomie sa stále zaoberalo Adamom.
Keď som mala líca červené od studenej vody, vyšla som z kúpeľne a pomaly zišla dole schodami. Lucas ku mne stál chrbtom, veselo si pískal a v hrnci miešal niečo, čo nápadne pripomínalo ovsennú kašu. "Si blázon ak očakávaš, že s týmto v bruchu pôjdem behať." Zatiahla som a ruky som si prekrížila na hrudi. S úsmevom sa otočil a rozlial obsah hrnca do troch misiek. "Aj tebe dobré ránko," zapriadol ako mačka a venoval mi jagavý úsmev. Aspoň niekto tu bol ranné vtáča. Zviezla som sa na stoličku za stolom a snažila som sa udražat viečka otvorené. Doslova vyplachtil spoza kuchynskej linky a položil mi tanier s horúcou kašou rovno pred nos. "Vieš, je až nechutné, že si tak dobre naladený." Zavrčala som a lyžičkou som začala prehŕňať jedlo. Iba sa zasmial a sadol si vedľa mňa. S chuťou sa pustil do jedla. "Odporné," zamrmlala som dosť nahlas aby ma počul a strčila som si prvú lyžicu do úst. "Byť tebou, nefrflem a jem. Do obeda nebudeme doma." Povedal medzi sústami. Povzdychla som si a natlačila som si dole krkom ďlašiu lyžicu.

Dnes je pre mňa celkom špeciálny deň a tak som sa rozhodla spraviť sebe i Vám menšiu radosť v podobe novej časti!

Poslednú dobu som celkom kreatívna a dúfam, že nová časť bude tiež celkom skoro.

Ak máte akékoľvek pripomienky ku príbehu alebo sa chcete iba porozprávať neváhajte ma osloviť v komentároch. Každý jeden je pre mňa veľká vzácnosť.

S láskou,
Tayra222