Skroť si ma ✓

9. Útek

Nuuudaaa... Ešte chvíľu v tomto kamennom pekle a prisahám, že si otrieskam najbližšie stojaci svietnik o hlavu. Už som tu uväznená tri dni!

Kyren múdro nezostáva na noc v hrade. Mohla by som ho totiž zachloštiť v spánku, ako takú malú zbytočnú blchu. No, teda, nie až tak malú... prerastenú, pekne nacicanú blchu. Cez deň ho vyhľadám len v slabej chvíľke, keď už som naozaj zúfalá. Poposielam ho do horúcich pekiel rôznymi spôsobmi, zatiaľ čo on mlčí a čumí. Keď skončím a trocha sa mi uľaví, rezignovane znesiem jeho objatie a potom sa zas vyparím kamsi. Proste čo najďalej od neho.

Nepáči sa mi koľko času pre vlastné myšlienky tu mám. Ono nie je tak ľahké prijať ponúkanú lásku. Lenže to ťažšie na tom celom, je prijať to, že by som mohla tento ponúkaný cit opätovať.
Ach, pri Matke, potrebujem odtiaľto vypadnúť. Hneď! Už sa mi nechce riešiť tieto sračk stále dookola. Sama sebe tým leziem na nervy. Ufňukaná hlupaňa, čo sa špára vo svojom prehnitom srdiečku. Fňuk, fňuk... Nasrať!

Zrovna sa prechádzam po vonkajšom priechode s oblúkovými výklenkami, keď započujem hlasy a smiech. Nakloním sa ponad múr a vykuknem von.

Sú to tri vĺčatá, ktoré sa zrejme zatúlali, kam nemali. Hah, aká príjemná náhoda.

„Sss, hej...!" snažím sa upútať ich pozornosť. Vďake Matke za to, že je vlčí sluch tak citlivý. Nechcem tu vrieskať na plné hrdlo, pretože by ma mohol počuť ten prašivec za stenami hradu.

Vĺčatá sa na mňa ako na povel otočia.

„Ste dobrý hľadači?"

„Ja som najlepší hľadač!" vykríkne jeden z nich. Ten najväčší doňho drgne, ako keby ho chcel na niečo upozorniť. Zrejme sú si vedomí toho, že by sa tu nemali túlať a už vôbec nie sa so mnou baviť. Jemný vánok ku mne donesie ich pachy a ja okamžite spoznávam značku našej svorky. Moja svorka. Patrím do nej ešte? Tak dlho som bola preč. Je to už tak dávno čo som to tu bola nútená opustiť.

„Chcete nájsť poklad?" zabrnkám na ich detské dobrodružné dušičky a im sa okamžite rozžiaria oči. Aj tomu najväčšiemu z nich, ktorý sa doteraz snažil byť za zodpovedného.

„A môžme si ho nechať?" ozve sa ten tretí, najmenší.

„Jasné. Čo nájdete si kľudne vezmite. Okolo hradu sú tri poklady. Jeden pre každého z vás. Sú naozaj vzácne. Krištáľovo číry, zlatý a modro žiariaci kameň. Ale nikomu ani slovo!" zvolám za nimi ešte o čosi hlasnejšie, pretože sa už vybrali za novým dobrodružstvom.

Tak a teraz mi zostáva už len čakať. Ak nájdu čo i len jeden kus a premiestnia ho, som z toho vonku. Dúfam, že to nebudú malí babráci. Dám im čas do západu slnka a potom to skúsim.

Po zbytok dňa som ako na ihlách. Už sa neviem dočkať kedy odtiaľto vypadnem. Budem si však musieť dávať sakra veľký pozor na Kyrena, pretože ak ma znova nájde, tak ma uväzní v menšom priestore, ktorý bude môcť mať pod dohľadom. Už nebude tak ohľaduplný a vykašle sa na moje pohodlie. Som si tým istá.

Ten nápad s "kotvou", musím s odstupom času vyhodnotiť ako totálnu blbosť. Možno by to nejak fungovalo, no ohrozovala by som ho. Byť mu na blízku nie je dobré pre žiadne moje ja. Preto musím spraviť to čo mi ide najlepšie.

Od všetkého utiecť.

Pri západe slnka si dám večeru a podupávajúc nervózne nohou, čakám kedy ten čokel vypadne. Ráno, keď sa vráti, tu už dúfam nebudem.

„Dobrú noc," príde sa so mnou tak ako každý večer rozlúčiť.

„Dobrú noc," podarujem mu malý nenápadný úsmev.