Skroť si ma ✓

10. Zvrátená cudzinka

Mohla by som sa trocha potúlať po domovine a pohľadať môjho cteného brata aj s našou svorkou, no potrebujem sa stratiť. A aj napriek tomu, že sa chcem stratiť, ma čosi donúti preniesť sa do toho malého zaprdeného mestečka, k malému Taselovi. Pri tom drobcovi som si tak nejak istá, že by som mu nedokázala fyzicky ublížiť. Maximálne tak raniť jeho detskú, príliš dôverčivú dušu. Ale z niečoho takého by sa časom snáď dostal. Trocha toho psychického zocelenia nie je na škodu. Veď pozrime sa, kam až moje psychické utrpenie z detstva dostalo mňa. Jasné, k úplnej dokonalosti. Haha!

Už v tej sekunde ako sa zhmotňujem, cítim vo vzduchu, že sa niečo sakra moc posralo. Keby som však naozaj cítila obyčajné sračky, bol by to ten lepší prípad. Do nosa mi však udrie pach krvi a neuveriteľného strachu.

Objavím sa pri peci a hneď sa okolo seba poobzerám. Všetko je porozhadzované. Ani jedna poondiata vec nie je na svojom mieste. Črepiny porozbíjaného hlineného riadu mi hlasno zaškrípu pod čižmami. Všetky moje zmysly sú napäté.
Znova zavetrím. Pach krvi ma zavedie k lavici, ktorá je krížom cez miestnosť, odsunutá od stola. Na zemi vedľa nej je niekoľko kvapiek krvi. Merdit, spoznám jej pach, rozotierajúc si lepkavú krv medzi prstami pravej ruky. Ani si ju nemusím prikladať k nosu.
Vyskočím von oknom na ulicu, keď si uvedomím, že tu malé vĺča necítiť. Toto zistenie ma trocha zmätie.

Doriti! Neviem sa rozhodnúť či ísť hľadať toho drobca, alebo ísť po stope Merdit a tích bastardov, čo ju odvliekli.

Nakoniec vyhodnotím, že ak sa krpatému podarilo utiecť do lesa, tak sa tam snáď niekde zašije a prežije. Lenže Merdit v rukách tíchto kreténskych bastardov, si sama určite neporadí. Hlavne ak nemali problém ju fyzicky napadnúť. Zamierim teda po jej stope do mestečka, dúfajúc, že je Tasel v poriadku. Síce vystrašený, ale nažive.

Tentokrát už si dám ale pozor na to kade pôjdem. Môj citlivý čuch mi dovoľuje zakrádať sa po strechách domov a držať sa pri tom stopy z ulice.

Šero už sa mení na tmu, čo mi hrá do karát. Čo mi však ešte hrá do karát je moja dokonalosť, pretože nie len vo vlčej podobe viem byť tichá a vznášať sa ako vánok.
Doslova lietam medzi strechami, prekonávajúc aj tie najväčšie vzdialenosti. Skáčem tu jak poondiata žaba superhrdinka.
Pri ďalšom mojom dopade zafuním do tmy, potláčajúc úsmev derúci sa na moju tvár. Ach, som tak zábavná, pokrútim hlavou sama nad sebou.

Niet nad to, keď si viem aspoň trocha odľahčiť  už tak dosť napätú situáciu. Ísť do akcie s nervami v kýbli, nie je to pravé orechové. Dobrá nálada sa dá dosiahnuť aj v plnej nasratosti. Som dôkazom mnohých zvláštností, pretože moje metódy sú proste moje. Mám svoj štýl. Aj by som si práve v tento moment poslala vzdušný bozk, lenže na to mi tu chýba zrkadlo, aby som sa v ňom mohla vidieť a divoko doň zakmitať obočím.

Tak, tu sa pach stráca. V budove naproti.

Krčiac sa pri strešnom okne najprv skontrolujem okolie. Pohľadom prejdem po strechách, keď si uvedomím, že práve tá za budovou naproti, patrí alfovi. Patrila. Môžu byť tieto dva domy spojené zadnou stenou prepojené? Niečo mi našepkáva, že áno.

Ulica priamo podo mnou je úplne prázdna. Nikde ani noha. Každé vchodové dvere majú nad sebou zavesený lampáš so sviečkou. Svetla je tu teda viac, ako by som potrebovala. Ak sa však rýchlo dostanem dnu, tak by to až tak nemuselo vadiť.

Ono to ale nie je iba tak. Nemôžem si tam proste len tak nakráčať. Potrebujem plán. Ak však na nič neprídem, tak tam budem musieť tak či tak len tak vtrhnúť. Klopať ale nebudem, hah.

Moja pozornosť sa presúva na okná. Zbežne si obzriem okná aj na vedľajších budovách, aby som vedela, kde je aká aktivita. Potom sa však sústredím už len na budovu predo mnou.