Story of my Life

Car Crash

Strata rodičov je to najhoršie čo sa môže stať.
A práve to sa stalo mne. Zobudila som sa a ani neviem ako som sa ocitla v nemocnici.

Bol to pre mňa veľký šok.
Podišiel ku mne lekár, "tak čo slečna určite sa pýtate čo tu robíte".
Áno, prečo som tu, čo sa stalo? a kde sú moji rodičia? spýtala som sa vystrašene.
Lekár smutne povedal: ,,mali ste nehodu".

"A moji rodičia? kde sú, chcem ísť za nimi!" bola som! vydesená.
"Tracy tvoji rodičia to.."
Čože?? Nie!! O-oni ne-nemôžu byť mŕtvi. Skočila som mu do reči so slzami v očiach
"Je mi to veľmi ľúto".Lekár sklopil zrak.
"Choďte preč!!" kričala som.
"Prosím vás upokojte sa". potriasol so mnou.
"A-a prečo si na nič z tej havárií nemôžem spomenúť??" spýtala som sa.
"Pri tej hávarií ste stratila zo šoku pamäť". Veľmi som sa rozplakala lebo som už nikoho nemala okrem...

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Dnu do izby vošla nejaká žena.
Zdala sa mi nejak povedomá. Skade ju len poznám. Pomyslela som si a spomenula som si že mám ešte jednu tetu.
"Ahoj Tracy pamätáš si ma? to som ja tvoja teta Melissa". Chcela som ťa videť po toľkých rokoch a hlavne mi je to tak strašne ľúto, viem ako sa teraz cítiš.Ak budeš niečo potrebovať som tu pre teba".

Áno. Teta Melissa? ,,Čo by si rada?" Mohla by si ma nechať na chvílu osamote prosím? "Ale jasné srdiečko už idem''.

Ale ako dni plynuli stále som musela myslieť na svojich rodičov. Už pri predstave na nich mi začali tiecť slzy.
Ach tak rada by som bola keby boli tu. Tak strašne mi chýbali.Pomaly prešiel mesiac a mna mohli pustiť domov.

Dnu vošla teta Melissa ,,Ahoj Tracy no ako, si rada že ťa pustia konečne domov?". Zrazu som sa rozplakala.Teta Melissa ma objala.
" Nechcem ísť domov je tam veľa krásnych spomienok, na ktoré si ja už žiaľ spomenúť nemôžem, ešte tam aj budem sama, ty odídeš do Londýna a ja tu ostanem úplne sama. "

"A nechcela by si so mnou odísť do Londýna? ,,Tej ponuke som sa veľmi potešila.
"Áno jasné že by som chcela ale nechcem byť na obtiaž. Vieš ako to myslím. "
"Ale prečo by si mala byť na obtiaž veď predsa ja budem len rada ak tam pôjdeš so mnou. Aj tak doma sa sama nudím, a ty mi môžeš robiť spoločnosť". pozrela mi do očí teta Melissa a stisla mi ruku.

"A ak pôjdem s tebou, čo škola? kamárati? ,,spýtala som sa.
"V Londýne si tiež nájdeš rýchlo kamarátov aj ťa prihlásim do novej školy".
"No dobre presvedčila si ma. "prikyvla som hlavou.
"Takže to znamená že ideš?" teta Melissa zdvihla spýtavo obočie.
"Jasné že idem"
Obliekla som sa, a išli sme sa najprv najesť lebo som už pociťovala silný hlad. Išli sme do jednej reštauracie. Dala som si ako vždy moje obľúbené jedlo vyprážaný syr s hranolkami a na pitie som si dala kofolu.

Potom sme išli k nám domov, isla som do mojej izby, no na poličke som si všimla našu spoločnú fotku s rodičmi. Zrazu mi to prišlo ľúto a z očí mi pomaly začali tiecť slzy až som sa rozplakala.
Povedala som si ,,musím ísť ďalej" a tak som sa prezliekla dala som si svoje obľúbene jeansy a voľné tričko s nápisom ,,You know my name Not my story". a čierne conversky. Pobalila som si veci a tiež aj spoločnú fotku nech mám spomienku na svojich rodičov.

Do kabelky som si dala podstatné veci mobil, nabíjačku, slúchatká... "Už si hotová? môžeme ísť?" Áno môžme.
Prišli sme na letisko Melissa nám zatiaľ vybavovala letenky.

V tej chvíli sme začuli ako niekto hovorí: " Posledná výzva pre cestujúcich letom 28 smer Londýn! Lietadlo odlieta o 10 minút. Prosím všetkých cestujúcich aby sa dostavili čo najskôr do lietadla".

V lietadle sme si sadli sa svoje miesta. Teta Melissa podala pani lístky. Z kabelky som si vytiahla mobil a slúchatká a pustila som si pesničku od Ellie Goulding Love Me Like You Do.

Ahoj tak toto je 1 časť, snáď sa vám páčila, ešte len začínam s písaním. Ak sa ti časť páčila budem rada za tvoj názor xx :))