Skroť si ma ✓

13. Malý hrdina

Vo vlčej podobe bežím lesom. Mierim k rozpadnutej chajde, aby som zachytila stopu malého Tasela a mohla sa ho vydať hľadať.

„V tebe drieme moc, ktorou sa môžeš postarať o nápravu."  Zaznejú mi v hlave slová starej vlčice. Neznášam tieto hádanky v náznakoch. Vraj moc. Ale, ktorá moc? Tá hnusná temná? Alebo by som mohla za svoju moc považovať moje silné, odolné a dokonalé ja? Hah, no, to asi nebude úplne ono. A postarať sa o nápravu koho? Mňa, sveta alebo len ich svorky? To radšej mohla šetriť dychom a nevravieť mi nič. Toto by jedného nasralo. Zároveň sa však moje vnútro  zovrie pri tom vedomí, že umrela. A ja jej nemôžem ani vynadať. Jej hádanka ale nie je to najhoršie. 

Ako to mám oznámiť tomu drobcovi? Neviem či som zrovna tým najvhodnejším blcháčom k oznamovaniu niečej smrti. Mala by som pri tom plakať? Možno jedno smrknutie by bolo postačujúce. 

Konečne sa ocitnem pred polorozpadnutou chatrčou. Svieti sa tam. Žeby sa krpatý vrátil? Nasajem okolitý vzduch. Sťažka si povzdychnem, pripravujúc sa na tú ťažšiu časť dnešného dňa. Vlastne je to asi tá úplne najťažšia časť.

„Koľko som ťa nechal bez dozoru? Pár blbých hodín, pri Matke!" zvreskne po mne známy hlas, ešte ani nepichnem hlavu do dverí.

Vedela som, že tu je. Tiež viem, že je tu aj Tasel. Cítila som ich pachy už od lesa. Lenže ten tretí pach... Sarren. Čo ten tu, doriti, robí?

Pred dverami sa premením a vojdem dnu. Nezabudnem si nahodiť masku dokonalej ľahostajnosti. Rokmi som vychytala ten správny výraz tváre. Okamžite pohľadom vyhľadám Sarrena, aby som sa presvedčila, že ma čuch neklamal. Ten bastard si tu sedí so založenými rukami, akoby sa nechumelilo. Ten jeho priblblý úškr na tvári ma vytočí ešte o kúsok viac. Lenže potom ma čosi stisne okolo nôh. Sakra, ten drobec. Moje srdce dostane pár nervových zášklbov, pretože viem, aké je to prísť o rodinu. Lenže mne zostal aspoň Kaiden. On už na tomto svete nemá nikoho. Nevládzem sa naňho ani pozrieť. Doriti! Je to ešte ťažšie, ako som si myslela. Na chvíľu mi napadne, či mu radšej nepovedať milosrdnú lož. Nie, túto možnosť okamžite zavrhnem.

Zohnem sa k nemu, aby som si ho mohla vziať do náručia. Prekvapí ma jeho mušia váha. Pritisnem si ho tuho k sebe, až ma to donúti zatvoriť oči. Naposledy som sa objímala... neviem kedy. Neviem, či to objatie potrebuje viac on alebo ja.

„Prišla si," zafuní do špiny na mojom krku, „sama."

Zadržím dych a otvorím oči. Môj pohľad sa stretne s tým Kyrenovim. Vie to. Určite si to uvedomil hneď, ako som vstúpila.

„Sama," opatrne vydýchnem to zraňujúce, vše hovoriace slovo.

Jeho malá hlava sa odlepí od toho zasychajúceho sajratu na mojom tele a zadíva sa na mňa.

„Povedala, aby som utekal," zalesknú sa mu oči, „možno som nemal." Popotiahne nosom, pri tom ako sa snaží zostať silný.

„Musíme veriť, že všetko sa stalo tak, ako sa malo," prehrabnem mu jednou rukou špinavé vlasy. Samé keci, Taira, pripomeniem si v hlave.  Potom sa nahnem k jeho uchu, do ktorého zašepkám: „Zabila som ich. Každého. Jedného. Prašivého. Čokla."Dávam dôraz, na každé jedno slovo. „Každého, kto jej ublížil."

Och, pri Matke, to vĺča sa na mňa zadíva s toľkým obdivom v očiach. Neviem či je zrovna moja maličkosť hodná jeho obdivu.

Znova ma tuho obíjme v tichej vďake. Zložím ho na zem, pretože viac neznesiem. Predsa som ju nezachránila.

Každopádne to šlo ľahšie, ako som si myslela. Neviem ale či mám byť znepokojená reakciou malého Tasela. Je znepokojivé, ako to prijal? 

Malý hrdina.