Skroť si ma ✓

14. Bezmocná

Ani neviem kedy zaspím. Sama. Ráno sa prebúdzam opäť sama. Ale vedľa seba pocítim jeho vôňu. Bol tu. Otočím sa na druhý bok a rozospatým pohľadom preskúmam pokrčené plachty na druhej polovici postele. Dlaňou uhladím niekoľko záhybov. 

Neporiadok, ktorý som tu včera porobila, je uprataný a na stole ma pri džbáne plnom čerstvej vody čaká suchý chleba.

Hah, no jasne. Včerajšou večerou som pohrdla. I keď, ja som za to nemohla. To tá slamená marha ma vyprokovala. Ísť spať s prázdnym žalúdkom nebolo zrovna príjemné.

Oblečenie, ktoré tu mám pripravené si s ohrnutým nosom hodím na seba. Na košeli sú strieborné výšivky, ktoré idú  dosť mimo môjho vkusu. Je to na mňa moc nóbl. Vidím, že kráľovské spôsoby a prepych, pretrvávajú. Pri Kyrenovi ma to musím priznať, trocha prekvapí.
Zdobený opasok vykladaný farebnými kameňmi je už značne cez čiaru. Ale má dobré úchyty na zbrane. Nie, že by som nejaké mala. Ešte keby mi dali papuče z jazvečích hláv, bola by to príjemná čerešnička na tomto smradľavom hovne, čo sa tu snažia naoko osladiť týmto... ešte väčším kráľovským hovnom. Fuj.

No a čo teraz? Znudene sa zadívam z okna. Musím sa odtiaľto dostať. Akýmkoľvek spôsobom. Proste musím!

-

Tesne pred obedom sa odomknú dvere a ja sa poteším, že ma konečne niekto zachráni od mojich myšlienok. Ak to nebude znova Taisie Ošťatáslama, samozrejme. Pri pomyslení na jej blbý ksicht, automaticky zatnem ruky v päsť.

Opierajúc sa o okno s jednou nohou vyloženou na parapete a rukami zaťatými v päsť, čakám, koho že to hlava ma podstila svojou návštevou.

„Ahoj," zazubí sa na mňa copatý vlk. Celkom mi odľahlo, že je to práve Darren. Pamätám si, že sme si celkom rozumeli.

„No nazdar," pozdravím ho s prižmúrenými očami, no nakoniec sa naňho predsa len pousmejem aj ja. Verím, že to ocení.

„Som rád, že si späť," povie zvesela a oprie sa o drevenú zárubňu.

„Ja nie. Neber si to ale osobne," povzdychnem si a odrazím sa od parapetu okna, smerom k nemu. „Skapem tu od hladu," posťažujem sa. Už je to dlho čo som naposledy jedla. I keď, ani to ma nedonútilo zjesť ten suchý chlieb.

„Nemôžeš povedať, že ti jedlo nebolo dopriate," hodí očkom na ten suchý krajec.

„Možno keby som si s tým utrela zadok a tvárila sa, že je to oriešková nátierka..." zvraštím obočie nad tou predstavou. 

„Pripomeň mi, že si pri tebe nemám dávať nikdy na raňajky orieškovú nátierku s chlebom. Alebo vieš čo, myslím, že už sa tej nátierky nikdy ani len nedotknem," krútiac hlavou sa odrazí od zárubne a ruku nasmeruje smerom na chodbu. Niekoľkokrát strelím pohľadom z jeho tváre na tu vystretú ruku a späť.

Takmer okolo neho prebehnem, aby som sa presvedčila o tom, že tade dokážem prejsť. Stojac na chodbe sa uškŕňam ako malé vĺča, ktoré zjedlo večeru samotnému alfovi. Neviditeľná klietka je preč. To by som nebola ja, keby som sa okamžite neskúsila premiestniť. Lenže, tentokrát sa ani len nevyparím aby som sa v nejakej riti mohla odraziť od tej prekliatej neviditeľnej steny. Nestane sa totižto vôbec nič.

„Ako..." zmätene zaklipkám očami na Darrena. Ten však len pohodí plecami dohora a prejde okolo mňa.

„Ideme na obed," oznámi mi v asi polovici točitého schodiska, ktorým rýchlo klesáme do hlavnej časti paláca.

Zostanem trocha zaskočená tou náhlou zmenou. Ale zrejme som sekala dobrotu. Možno by som v tom mala pokračovať, aby mi to dalo niekoľko ďalších výhod.