Skroť si ma ✓

17. Pátranie

Je zvláštne, ako tu Sarrena hneď všetci prijali. U mňa by teda šancu nemal. Ale nebolo by to ním. Ja jednoducho neuznávam žiadnu autoritu. Aj Kaiden to mal so mnou v tomto ťažké. Som unikát. A osina v zadku vlčieho sveta. 

Lenže tento tu je alfom pár dní aj s cestou a už mu svorka šlape, ako dobre namazaný stroj. Vlastne sa niet čomu čudovať. Každá svorka potrebuje svojho vodcu. Niekoho, kto sa o nich postará a dodá im pocit bezpečia. Sarren je určite lepší alfa ako to, čo tu mali doteraz. Ak mu v tejto chvíli niekto príde vyleštiť špičku topánky svojim uslintaným jazykom, tak ma to už zrejme neprekvapí v toľkej miere. Takú starostlivosť tu určite nezažili niekoľko desaťročí. Minimálne. 

Počas toho ako pomáha s opravami po výbuchu a ja sa naňho pri tom pozerám, sa mu zmienim o tých zvláštnych zbraniach. Celý čas sa ma snaží ignorovať, pretože ma nemôže poslať doprdele. Aspoň jedna výhoda toho, že na sebe nesiem pach vodcu jeho svorky. Pri zmienke o zbraniach si však konečne získam jeho pozornosť.

„Niečo podobné sme našli," narovná sa a konečne upriami pozornosť na moji skromnú maličkosť.

„Chcem zistiť o čo ide. Kde sa to tu vzalo," párkrát poprešľapujem z nohy na nohu. Presne týmto som sa rozhodla zamestnať najbližšie mesiace. Už sa mi nechce len tak blúdiť svetom. Potrebujem nejaký cieľ a toto sa mi zdalo ako správna voľba. Pomôžem tým sebe, aj ostatným.

„Bohužiaľ ti v tejto veci neviem pomôcť," znova sa skloní k ruinám.

„Ale niekto tu by možno vedel," pohodím plecami dohora a odoberiem sa pomalým krokom preč.

Ešte zacítim na svojom zátylku Sarrenov nespokojný pohľad. Nie je zrovna nadšený tým, že som sa tu rozhodla ponevierať. Ale snáď to nebude na dlho.

Cestu v jedenej z uličiek mi zastúpi akási útla vlčica. So sklonenou hlavou, hľadiac mi niekde na kolená, predo mňa vystrie ruky. Na dlaniach má malú kyticu lúčnych kvetov. Prekvapením zamrznem v pohybe. Vôbec netuším, ako mám reagovať. Čo to robí? O krok ustúpim, aby som si ju lepšie prezrela. Chce snáď, aby som to zjedla? Vyzerám ako nejaký poondiaty bylinožravec?

„Prosím, chcem ti len vyjadriť vďaku," podáva mi ten trs kvetov. V mojom ponímaní žrádlo pre srny.

„Mne?" rozchechtám sa, znejúc pri tom ako ochrnutá líška. Nie, že by som niekedy nejakú počula, no v mojich predstavách by to mohlo znieť približne takto. 

Keď sa na mňa odváži pozrieť, stíchnem. „Za čo by si už len mne mohla ďakovať?" neveriacky pokrútim hlavou.

„Zachránila si môjho druha. Toho blázna s tým zajacom." Nasucho prehltne a natiahne ku mne ruky ešte o kúsok viac. „Nemám ti čo ponúknuť na znak vďaky, preto príjmi aspoň tieto kvety."

„Toto nežerem," odfrknem si. „Ale možno by bolo niečo, s čím by si mi vedela pomôcť," zamyslím sa nahlas.

„Čokoľvek žiadaš," znova sklopí zrak.

„Vieš niečo o tých zbraniach? Také tie srandy čo sa z nich dymi a robia strašný hluk..." nakloním hlavu do strany, snažiac sa zachytiť výraz jej tváre. „Alebo niečo o zvláštnych dvojnožcoch, ktorí smrdeli. Jeden z nich bol také tučné prasa..." začnem gestikulovať rukami, dúfajúc, že sa niekam dostaneme a niečo z nej vytiahnem.

„Je to už dlhšie čo som ich tu videla prvýkrát. Náš alfa často chodil do prístavu na sever krajiny, kde obchodoval. Raz sa vrátil s tým..." Roztiahne ruky do šírky, aby mi naznačila s kým.

„Ďakujem, moc si mi pomohla," mrknem na ňu a hneď aj zamierim preč z mestečka.

°

Kyren Wraith