Skroť si ma ✓

18. V podpalubí

Ak mi neurve nos v tomto meste, tak už nikde. Jeden by bol čakal pach rybaciny. Ja však cítim len ten štipľavý dym, ktorý už som mala šancu spoznať tesne pred tým, než sa mi podarilo zdemolovať polku Taselovej dediny a ďalšie príliš ostré vône. Všetky tie smrady sú tak výrazné! Vždy, keď okolo mňa niekto prejde, zadržím dych. Začínam mať taký pocit, že by som sa mala vypariť, pretože sa tu na mňa každý akosi zvláštne pozerá. Nie sú to ale také tie zhrozené pohľady plné strachu. Tieto sú skôr... opovrhujúce? Pochybujem, že by to bolo pre moju pomaly modrajúcu tvár z nedostatku kyslíka. Nie, v tom bude niečo iné.

Zahnem do najbližšej temnej uličky a vydriapem sa na strechu jedného z domov. Preskakujúc strechy, sledujem dianie v rušných uliciach. Zaujme ma banda akýchsi tupcov. Majú na sebe rovnaké oblečenie hnedej farby a stále sa rozkrikujú. Možno nejakí pouliční umelci? 

Všetci im zmätene uskakujú z cesty a kamsi ukazujú.

„Kde je ten netvor?!" kričí jeden z bandy. Nachádza sa v ich čele a má najškardší kukuč. O pár sekúnd si uvedomím, že smerujú do tmavej uličky, v ktorej som sa tak múdro rozhodla stratiť. Hľadajú mňa? Heh, že netvor. Mala by som sa za to označenie nahnevať? Asi áno, ale pre toto tu nie som. Smola.

Akonáhle sa začne stmievať, presuniem svoj zadok k vode. Z jednej zo striech monitorujem prístav. Za celý čas, čo sa tu ponevieram, som  nezachytila žiaden známy pach. Necítiť tu ani jedného vlka. Kto sú teda títo dvojnožci?

Moju pozornosť upúta jedna z lodí, ktorá práve kotví pri druhom móle. S napätím čakám, čo odtiaľ vyložia.

To, čo odtiaľ začnú vyvádzať, ma zaskočí. Čo to zas doriti je?! Skúmavým pohľadom prechádzam po tom čudesnom zvierati. Je to ako prerastená, o dosť mohutnejšia srna. Moje vlasy nie sú ani zďaleka tak husté ako chvost toho zvieraťa. Zatvárim sa naoko urazene, pretože málokto trumfne moje vlasy. Lenže tento osratý chvost sa v tomto smere stáva mojou silnou konkurenciou. Spomedzi uší sa mu až k lopatkám tiahne pás dlhšej srsti.

S týmto by dokázali nasýtiť dosť hladných krkov. Okamžite si predstavím, aké by asi bolo loviť toto zviera. V ústach sa mi zbiehajú sliny už len pri pomyslení na tú naháňačku a jej chutný koniec. Chcem sa tej nemej tvári zakusnúť do krku a ochutnať ju. Mmmm...

Jeden z mužov mu ale začne niečo pokladať na chrbát a potom... No to ma podrž, otvorím ústa dokorán. On na ňom jazdí?! To akože vážne? Čo za blbca sa vozí na svojom pokrme? Pokrútim hlavou nad tým, čo práve vidím. Takto sa to opakuje ešte pri ďalších troch zvieratách. A potom nasleduje tá časť, ktorá ma naozaj zaujíma. Z lode začínajú vykladať rovnaké bedne, ako som videla v podkroví toho domu, než vybuchol.

Keď je všetok tovar vyložený, štvorica mužov podíde k jednej z debničiek. Po tom čo ju otvoria, jeden z nich vyberá zbraň. Nie je úplne rovnaká ako tie, ktoré som mala možnosť vidieť ja, ale podobnosť tam určite je. Niečím na nej zaťahá a potom sa ozve ohlušujúca rana, až mnou trhne. Keď sa malý oblak dymu rozplynie, zbadám na zemi ležiacu siluetu chlapa. Ďalší z nich doňho kopne a rozosmeje sa.

A ja som zver, áno? Čo je toto, pri Matke, za kreténov?!

Od mora veje jemný chladivý vánok, ktorý ku mne donesie pach krvi toho úbožiaka. Ten pach sa dosť podobá tomu zvláštnemu dvojnožcovi, čo mi tak smrdel v tej pivnici. Áno, tomu tučkovi.

Na svojom stanovisku zotrvám ešte niekoľko hodín, kým si nie som úplne istá tým, že sa na uliciach nepohybuje už ani noha. Je hlboká noc, keď sa rozhodnem ísť na prieskum tej lode. Zbrane si odviezli, ale možno tam nájdem ešte niečo. Ani neviem, čo iné by som vlastne ešte chcela nájsť.