Skroť si ma ✓

19. Pocit prázdna

Nezostáva mi nič iné, ako s nimi skúsiť bojovať. Predsa tu je aspoň malá šanca, že im dokážem ublížiť aj obyčajnou zbraňou, však?

Seknem po prvom plazivom tieni, ktorý už sa mi ťahá na čižmu. Kupodivu to funguje a on sa rozdelí na dva. To ma presvedčí o tom, že to pôjde a začnem bezhlavo sekať. Prestanem až v momente, keď sa okolo mňa začne rozliehať bolestivé kvílenie.

„Prestaň, pri Matke, dosť!" K mojim ušiam dolieha zúfalý krik Storma.

Do prasačej riti! S týmto som nerátala. Nervózne zaškrípem zubami, keď si uvedomím, čo som spôsobila. Tiene som síce rozsekala na framforce, lenže tie framforce si žijú vlastným životom. Práve teraz sa plazia preč odo mňa a siapajú sa po telách pripútaných vlkov. Ten pohľad nie je zrovna príjemný. Pustím zbrane na zem, pretože nimi zjavne nič nezmôžem. Len som ich namnožila a oni teraz pojmú viac obetí. Nasrato odkopnem jeden z dlhších nožov preč. Toto som nechcela.

,Privolaj ich,' ozve sa v mojom vnútri. Privolať ich? Ako?

Zatváram oči a zhlboka sa nadýchnem. Nechávam vyplávať na povrch časť mňa, ktorej som sa doteraz úspešne bránila. Lenže ak je šanca, že vie čo robiť...

Sadám si na drevenú podlahu, nohy pokrčím v kolenách a poskladám pod seba. Ruky položím vedľa svojho tela na zem. Prsty rozprestriem čo najďalej od seba a v mojej hlave sondujem po tých kúskoch temnoty.

Prekvapí ma, keď ich zbadám aj bez toho, aby som sa na ne naozaj pozerala. Cítim ich. Aké sú lačné a nenásytne sa prevrtávajú skrz telá, zvýjajúce sa v agónii. Hlboký nádych... Predstavujem si, že ich ťahám k sebe.
Poďte, deti moje, šepkám im pri tom a oni ma počúvnu. Opúšťajú svojich hostiteľov a zabúdajú na svoj hlad. Pomaly sa plazia späť ku mne.

Otvorím oči a keď zaostrím zrak, zdvihnem si pred tvár pravú ruku. Otáčam dlaňou zo strany na stranu a hýbem striedavo prstami. Pomedzi ne sa preplietajú tiene. Tenké pásy temnoty, ktoré pradú spokojnosťou. Postupne presúvam pohľad k predlaktiu a potom aj na ostatné časti môjho tela. Všade, kde sa o mňa obtierajú tie rozsekané kúsky tmy, cítim príjemné brnenie. S priblblým úsmevom na perách vstanem a prejdem k Stormovi. Rhyon... kto si to má, sakra, pamätať?

„Čo si zač?" zaškrípe zubami. Už si nepríde tak nadradený. Môj úsmev sa ešte o kúsok rozšíri.

„Čo nevidíš?" rozpažím ruky. Pri tom pohybe sa medzi mojim telom a rukami roztiahne akási pavučina utkaná z tieňov. Privriem oči a každý jeden kúsok do seba vtiahnem. Vpíjajú sa do mňa s veselým výskaním, že sú konečne doma.

Keď sa tiene stratia, prudko otvorím oči a v odraze tých jeho zbadám, ako sa mi cez ne prevalí nová temnota.

„Si bohyňou temnoty?" zamračí sa na mňa.

„Čo ak ti poviem, že som tá, čo ju porazila?" natočím hlavu jemne na stranu a ruky si založím v bok.

„Tak poviem, že možno porazila ona teba," vycerí na mňa zubiská a ja sa zasmejem. Mávnem nad ním rukou, pretože tento čokel trepe dve na tri. Zdvihnem zo zeme kľúč a začnem ho oslobodzovať.

„Toto mám u teba, blcháč," našpúlim pery a spokojne zažmurkám, keď mu hodím kľúč. Pri tom oslovení tlmene zavrčí. Pomaly sa otočím a namierim si to rovno k východu.

„Ja nezabúdam, temná."

Zamrznem v pohybe a zatnem ruky v päsť. Temní vlci, sú... jednoducho humus tohto sveta. Niet nikoho, koho by som nenávidela viac.

„Naser si." Rýchlym krokom odkráčam preč. Už si poradia aj sami.

-

Zaspávam o dve strechy ďalej, ako bolo moje pôvodné stanovisko. Je odtiaľto lepší výhľad na budovu, do ktorej preniesli tie zbrane. Predpokladám, že zajtra ich opäť presunú. Nečakám ani kedy búrkači vylezú z lode. Okamžite zaspávam. Neviem či je to viac pre moju únavu, alebo pre ten pocit prázdna vo mne a pnutie toho prekliateho puta. Už sa nevie dočkať, keby vyrazí na svoju nočnú výpravu.

Hneď ako sa ponorím do hlbšieho spánku, sa oranžové vlákno môjho puta začne ťahať preč. Znova si razí svoju cestu svetom na juh. Celé sa trasie nedočkavosťou. Lenže túto noc je tá cesta nekonečná. Vlákno môjho puta zrazu nevie nájsť ten správny smer.

Strhnem sa zo sna, až lapám po dychu. Ten pocit prázdna ma v tom sne vystraší. Akoby som zrazu stratila smer. Svoj bezpečný prístav. Lenže ten pocit pretrváva aj po prebudení. Necítim nič. Už ma nič nikam neťahá. Už necítim tú nekonečnú zlosť, zúrivosť a zúfalstvo. Stratila som ho... ako?

Prečo, doriti, neskáčem od radosti?! Zlostne udriem zaťatou päsťou do strechy podo mnou.

Medzitým na juhu

Kyren nemohol uveriť, že ho Rheet v podstate vykázal zo svorky. Svojho alfu! Najprv mal chuť spraviť s ním krátky proces. Taká drzosť! Lenže potom si uvedomil, že má vlastne pravdu. Cez to hučanie v hlave sa nevedel sústrediť na nič iné ako na to, že musí ísť za ňou. A pretože to bol tvrdohlavý čokel, čo dodrží svoje slovo, nešiel. Nehľadal ju, aj keď ho jej neprítomnosť trhala na kusy.

V uliciach mesta započal svoje pátranie. Hľadal akúkoľvek stopu alebo informáciu o tých prekliatych zbraniach. Dobre vedel čo za nebezpečnú hračku to je.

V celej svorke sa šepkalo, čo sa s ich alfom stalo. V obehu bolo mnoho verzií toho, prečo šalie. Ani jedna samozrejme nebola správna. Nie v každom smere. To podstatné však vedel každý. A to, že s ním nie je rozumná reč. Pokiaľ nikto nechcel prísť o život alebo svoje miesto vo svorke, tak jednoducho držal hubu a krok. Vďaka chýrom o jeho nepríčetnosti s ním aspoň každý spolupracoval. Bez odvrávania, bez jediného nesúhlasného pohľadu, či vyjadrenia nespokojnosti, mu každý posunul informácie, ktoré mal. Ak ich mal.

I keď Kyren práve v tom čase nebol zrovna ukážkový alfa, ich svorka bola jednou z najspokojnejších v okolí. Vedenie predal práve Rheetovi s Darrenom, pretože nikomu inému neveril tak ako im dvom.

Konečne zistil čo potreboval a tak vedel, kam budú viesť jeho ďalšie kroky. Lenže vo svojom zúfalstve si naplánoval ešte jednu medzizastávku. Vôbec nebol presvedčený o správnosti svojho jednania. Vlastne vedel, že je to asi úplná hlúposť. I tak sa ale rozhodol zájsť do bažín, kde Taira zajala temnú bohyňu. Upjal sa totiž k možnosti, že ak ju nejakým spôsobom dokáže zbaviť tej temnoty v nej, tak sa jej srdce otvorí. Tiež tu bola možnosť, že slová bohyne, ktoré vyriekla potom čo ju Taira zajala, mohli byť skutočnou kliatbou. Aj s tým by mu určite dokázala pomôcť. Cestou si ale musí rozmyslieť, ako na ňu. Niečo vymyslí. Musí!

---------

Aaaleee... Kyren! Čo to robíš?! Zastavte ho niekto!

Veľmi pekne ďakujem za spätnú väzbu v minulej časti! Strašne ma to potešilo ;)