Nepriestrelný

72

„Čo zmenilo tvoj názor na-"

„Možno bude lepšie keď sa nebudeme rozprávať. Vieš, ako na začiatku." Odvrknem nepríjemne a lepšie sa opriem do sedačky otcovho súkromného lietadla.

Uvedomujem si, že som na Axela hnusná. No som hlúpa a som nahnevaná na samú seba.
Čo ak ma otec len oklamal?

Keď som tam išla prvý krát, balenie bolo veľmi jednoduché. Tentokrát som si ale musela baliť všetko to, čo som si tam kúpila.
Alebo teda Axel.

K tomu všetkému som dneska musela spojazdniť v dome kamery, alarm a zamknúť všetko, keďže tentokrát tam nikto neostane.

Jednoducho. Tentokrát je všetko iné.
A ku tomu Axel a Sam.
Áno, chcem aby bol šťastný len. Len nie s ňou...

Došľaka.

„Noemi ak ide o S-"

„Axel. Nechcem byť zlá, takže to skúsim vysvetliť takto. Nemám náladu, rozhodne nie a nemám dobré pocity z toho, že sa vraciam za otcom, takže ak by si ma nechal." Venujem mu slabý úsmev, otočím sa k oknu, do uší si dam slúchadlá a zatvorím oči...

„Noemi." Okamžite sa strhnem pod Axelovim hlasom, a keď si uvedomím, že stojí nado mnou a bezducho ma sleduje, zamračím sa.

Takže sme sa vrátili k našim starým ja.

„Idem." Zamrmlem nepríjemne a pomaly sa začnem zbierať zo sedačky, keďže som sa fajne vyspala a v noci nebudem vedieť zaspať.

„Pán Axel, bol let v poriadku?" Prekvapivo sa pozriem sa muža pred lietadlom.
Na sebe má biely oblek a mne niečo hovorí, že je pravdepodobne pilot.
Avšak vyzerá byť celkom mladý.

„Absolutne." Axel odvrkne a začne kráčať k svojmu autu.
„Ste pilot? Ak áno, musím vás pochváliť. Robíte si skvelo svoju prácu, o to viac, že ste dostupný kedykoľvek. Prihovorím sa aby vám zvýšili plat a-"

„Noemi, do auta." Nervózne po vyštekne Axel, ktorému očividne odleteli do teplých krajín všetky včely, kým som spala.

Ospravedlňujúco sa pozriem na mladíka a pobehnem ku Axelovi.
Drzo sa posadím do zadu a ešte na nervy presne za neho.
Žiadny kontakt.

„Prečo mi toto robíš?" Povzdychne si potichu, no ani jeden z nás už viac jeho slová nekomentuje.
Pretože, ja mu niečo robím? Ja?

Cesta ku otcovi prebieha v mučiacom tichu.
Dokonca nemal ani tú maličkú ľudskosť mi zapnúť rádio, aby som sa necítila ešte horšie.
A cez všetky jeho rýchle jazdy, bola táto tá najpomalšia

Och Axel...

„Vitaj doma." Zamrmle akonáhle zastavíme pred domom a to je chvíľa, kedy do mňa niečo psychicky až priveľmi udrie.

Pred domom stojí Sam, ktorá šťastne sleduje Axela.
A vedľa nej môj otec, s rukami na prsiach, mračiaci sa na auto.
Nevidel ma.
Ešte nie.

„Odnes ma naspäť."