Skroť si ma ✓

21. Strieborný

Keďže sa odmietam namočiť, preručkujem  po rímse popod zábradlím lode, až na jej koniec. Potom pokračujem ešte malý kúsok na druhú stranu. Troška neistejšie ako by som bola čakala, sa otočím chrbtom k trupu lode. Doslova priľnem k tomu drsnému drevu. Dva hlboké nádychy a skočím na menší čln, ktorý by mohol byť kľudne jednou z únikových ciest z tej budovy.

Tu už som krytá stenami. Prejdem na schody vedúce k loďke, ktorú hneď na to odviažem a pošlem na osamotenú plavbu do neznáma.

Pozorne si prezriem celú zadnú stranu budovy, aby som zhodnotila, kade sa tam budem vedieť dostať. Hlavne čo najnenápadnejšie. Rozbíjanie okien je jednoznačne mimo plán. Podídem k dverám a mojim vlčím sluchom sa započúvam do diania za nimi. Jasne, čo som čakala. Je tam ticho, ako občas v mojej hlave. No, lenže v mojej hlave sa ticho nerozhostilo už celkom dlho. Asi mi to aj chýba, odbočím na moment v myšlienkach. V poslednom čase bola moja hlava plná myšlienok na chuť jarného vánku. Že som bola nesústredená vtedy chápem. Ale prečo sa neviem sústrediť ani teraz? Zrejme bude môj problém niekde inde a nie v tom prekliatom pute, ktoré sa stratilo, otrávene zavrčím.

Pokrútim sama nad sebou hlavou, až sa mi pri tom zavlnia vlasy. Potrebujem toho prašivého čokla vytriasť z hlavy. Teraz na tieto sračky nie je čas.

Po odkvapovej rúre sa začnem šplhať vyššie, na ďalšie poschodia. Budova ich má celkom tri.
Neviem či sa mám tešiť alebo báť, no hneď prvé okno je zle dovreté. Pár pohybov noža v medzere medzi okenným rámom a parapetom a je to. Ako vánok vplávam dnu. Hm, všade kam sa pozriem, sú samé krabice a veľké drevené bedne. Na chvíľu sa započúvam do zvukov domu. Potom zavetrím, no nič podozrivé necítim. Vlastne necítim vôbec nič. Doriti! Už tu určite nie su.

Zauvažujem či ísť ešte vyššie, alebo rovno zísť dole a preskúmať, či má tento ich sklad aj pivnicu. Nemusím ale rozmýšľať dlho, kým sa rozhodnem a vyberiem dole. Konečne som naplno sústredená a tak tichá, že počujem aj červoteče ako požierajú drevené zábradlie. Prisahala by som, že si jeden z nich práve grgol po lahodne chrumkavej trieske.

Omyl, toto nebol červotoč. Jedine, že by si otvoril dvere a práve sa plazil dnu s podrezaným hrdlom. Ako je možné, že ten smradľavý parchant ešte žije?! Ako keby sa dnu plazila mŕtvola, ktorá obživla. Je to pekný hmus.

Pridržiavajúc sa o kľučku na vchodových dverách, sa ten skoro mŕtvy parchant snaží niečo povedať. Alebo len lapá po dychu?
Teraz mi zostáva iba dúfať, že tu naozaj nie je nikto, kto by ho mohol počuť.

„Fakt prepáč, nehľadaj v tom nič osobné," zatnem zuby a pokrčím nasrato nosom. Mňa tu nebude strašiť žiaden smradľavý kretén. Zoskočím z posledného schodu a dvoma rýchlymi krokmi sa ocitám pri ňom. Moja verná priateľka už vrie od nedočkavosti v mojej zovretej dlani. Skrz hlavu ho priklincujem dýkou ku dverám.

Keď jeho telo konečne ochabne a ja si môžem byť istá tým, že je naozaj mŕtvy, odpľujem si na zem. Fuj, ty premočený parchant, nepekne naňho zazriem. Aj by som ho tu nechala takto pekne priklincovaného, ale svoju kamošku ešte budem potrebovať.

Aspoň mám konečne istotu, že tu naozaj nikto nie je. Ochabnuté telo nechávam medzi vchodovými dverami a poberiem sa hľadať pivnicu alebo niečo, čo by mohlo byť nejakým tajným východom z tohto ich skladiska.

-

Po chvíľke pátrania nachádzam v podlahe komory akýsi podozrivý výrez. Je to poklop, ktorý keď nadvihnem, odhalí tajný priestor pod podlahou. Neváham a hneď aj skočím dole. Mám byť prekvapená, keď sa za mnou ten poklop zatvorí?

Kyren Wraith

Ráno strávil so Sarrenom. Musel uznať, že za ten krátky čas odviedol kus práce. Dokonca mu za tu chvíľu čo s ním strávil, ani neliezol na nervy. O zbraniach vedel, videl ich, no to bolo asi tak všetko. Tak sa Kyren rozhodol vyspovedať kľudne aj celú svorku, len aby sa pohol ďalej.