Nepriestrelný

78

„Takže?" Otec na mňa zodvihol obočie a ja som sa na neho okamžite pozrela.
Nechápavo som sa zamračila na otca a obzrela sa v kuchyni. 
„Niekto z tvojich chlapcov mi povedal, že si ma poslal sa najesť, či?" Zamračím sa a otec si instantne povzdychne. 

„Chcel som počuť iné správy Noemi, ale ak si hladná." Povzdychol si a prešiel ku chladničke, z ktorej vytiahol cestoviny s mäskom. 
Okamžite som si ich zobrala a začala naberať do taniera. 

„Boli sme v sprche-" Zamumlem zatiaľ čo si do úst dám kus z kuraciny, a podám otcovi misku, na čo sa spätne natiahnem aby som si dala tanier do mikrovlnky. 

„Viem koľko má centimetrov Noemi, skús mi povedať niečo, čo neviem." Povzdychol si môj otec a pozrel sa na hodinky na jeho ruke. 
Šokovane som na neho zodvihla pohľad, no radšej som to nechala tak. 
Niekedy je lepšie sa nepýtať. 

„Je napichnutý. Akože, preto som s ním bola v sprche. Fuj nehovorila by som ti o sexe." Znechutene sa zamračím a vyskočím na kuchynskú linku, na ktorej sa mi v mikrovlnke točí jedlo.

„Takže všetky vaše konverzácie budú v sprche?" Otec pobavene zodvihne obočie a ja okamžite pretočím očami.
Samozrejme.

„Nie ježiši, proste. Ja neviem? Zabite Sam nie?  To by pre vás nemal byť taký problém, či?" Myknem plecami.
Viem čo som povedala, no koniec koncov nie som tak ďaleko od pravdy, či?

Otec sa na chvíľu zamračí, prejde ku mne a vypne mikrovlnku.
„To, čo si videla-"
„Nie. Radšej nechcem vedieť detaily." Otec sa zarazí, prikývne a odstúpi odo mňa ďalej.

„Niečo vymyslíme." Naraz sa na seba usmejeme, a akonáhle otec odchádza, úsmev mi rapídne rýchlo mizne z tváre.

Otázkou je, či idem aj tak vonku s Axelom, aj keď už sme si vyjasnili čo všetko sa deje.

Nahlas si povzdychnem, zoberiem tanier s mojím jedlom, zoberiem si vidličku a začnem kráčať smerom do obývačky.

Akonáhle sa posadíme na gauč, môj pohľad smeruje na záhradu. Alebo presnejšie na sklenené dvere.
Axel vtedy toho chlapa zabil, všakže?
Neverila by som tomu, ale očividne to tak bolo.

Doriti.

„Párty!" Strhnem sa pod krikom troch chalanov, za svojím chrbtom.
Okamžite sa na nich usmejem a chytím si do rúk tanier s jedlom v domnienke, že odídem.

„Kľudne ostaň Noemi, Axelove dievča je aj naše dievča." Široko sa na mňa usmejú, a skôr než sa stihnem postaviť, si sadnú na tesno vedľa mňa.

„Vieš, mi ti fandíme. Síce teraz Axelovi šibe, my vieme, koho skutočne miluje." Najmladší z nich ma potľapká bratsky po pleci, na čo sa len uvoľnene zasmejem...