Skroť si ma ✓

23. Strata

Občas si vravím, že by som mohla byť odborníčka na sračky. Lenže, je to niečo, s čím by som sa mohla chváliť?
Roz-ho-dne, ticho sa zasmejem. Tieto moje čuchové znalosti sa mi hodili už toľkokrát. Najviac však, keď sme boli s Modroočkom v Pohorí mnohých podôb a ja som nás vďaka môjmu citlivému ňufáčiku doviedla až k tej Krorrovej značke, alias sračke. Presne som vedela čo hľadám.

S jeho hovnami som mala nemalé skúsenosti. Nie len že sa mi ten prašivý potkan, teda pardon, pinc, vysral do postele, ale niekoľkokrát mi to hodil priamo na vlasy. Nechápem, že som ho už dávno nezakusla. Jeho jediné šťastie bolo, že som ho mala zrejme radšej, ako som si myslela.

Pomaly postupujem vpred tmavým širokým tunelom, s tým kusom melaontidu v ruke. Tajne dúfam, že to nebude také nekonečné putovanie ako to, čo som bola nútená podstúpiť s Kyrenom. I keď, nakoniec to s ním nebola až taká katastrofa.

Konečne objavím zdroj toho pachu. Kľaknem si k obrovskej hromade a šťuchnem do nej jedným prstom. Už ako som to zacítila, mala som malé podozrenie, ktoré sa s každým krokom vpred potvrdzovalo. To zvieracie čudo, čo sa na ňom odviezli v prístave, páchlo približne takto. Možno keby tu jazdili na nejakých prerastených podzemných červoch, bola by som menej prekvapená. Tamto zviera nepôsobilo dojmom, že by zrovna bažilo po tom, preháňať sa podzemím. Zrejme bude ale silné a tie smradľavé dvojnohé hnusoby zas príliš slabé a lenivé.

K tunelu sa občas pripájajú bočné chodby. Ja sa však držím zvieracej stopy. Nakoniec je aj dobre, že nemám fakľu, pretože keby sem niekto mieril z jednej z tých chodieb, jej svetlo by ma ihneď prezradilo.

Ha! Ako keby som o tom práve nerozmýšľala. Z jedného otvoru sa začne rozlievať slabé žlté svetlo.

Melaontid si položím ku stene na zem z jednej strany malého otvoru a ja si prejdem na druhú stranu. Ten, kto ide tou chodbou, sa asi plazí. Šúcha nohami v pomalom tempe, snažiac sa ma nevedomky uspať. Začínam byť netrpezlivá. Možno by som tam mala vbehnúť, začnem si nedočkavo klepať po ostrí mojej dýky prstami. Toto vedieť, nemusela som tu čakať. Už som mohla byť dávno preč. Teraz už ale neodídem. Keď už tu stojím celú svoju mladosť, tak to pred krvavým finále nevzdám.

Samozrejme, že to nevydržím a vydám sa tomu šuchtavému zvuku s fakľou, naproti. Hneď za prvou zákrutou ucítim to, čo som doteraz necítila pre výrazný pach toho hovna v tuneli.

Nie, to nemôže byť pravda.
Teraz mu už naozaj utekám naproti. Neviem čo spravím ako prvé, keď ho uvidím na vlastné oči. Vynadám mu alebo ho rovno zabijem?

„A ty si iba blbec alebo totálny kretén?!" vyšteknem sekundu pred tým, než ho uvidím. Zabiť sa ho zjavne pokúsil už niekto predo mnou. Ďakovať mu za to však nepobežím.

„Vždy tak žhavá," zachroptí polomŕtvy Modroočko, opierajúci sa o stenu chodby, zanechávajúc za sebou krvavý pás, ktorý pekne ukazuje cestu jeho úniku. Teda, nie že by tu bola aj iná, tak nech mu je pre tentokrát odpustená táto nedbanlivosť. Aj tu blbú poznámku mu odpustím, pretože je zjavne mimo.

„Čo tu, pri Matke, robíš?!" zlostne zavrčím. Nervózne sa pred ním prechádzam. K nemu však nejdem. Momentálne sa neviem rozhodnúť či som viac nasratá preto, že tu je, alebo kvôli tomu, v akom stave som ho našla.

Stále sa opiera jedným bokom o stenu. Je celý od krvi, až je ťažko určiť odkiaľ odvšadiaľ mu vyteká. Jednou rukou sa drží za brucho, zatiaľ čo z druhej sa mu pomaly kĺže fakľa.

Hlavu má zaklonenú, tiež opretú o stenu. Je tak bledý. Aj v tom žltom svetle vidno jeho nezdravú, priam mŕtvolnú farbu.

V momente ako mu vypadne fakľa z ruky, sa mu podlomia kolená a ja som donútená k nemu priskočiť.