Už sa odmietam ospravedlňovať za svoju existenciu a za svoje správanie, ktoré toľkokrát ani neviem ovládať. Odmietam sa ospravedlňovať za emócie, ktoré cítim a ktoré ma bolia. Odmietam už mlčať, keď ma niečo trápi, keď si myslím, že si zaslúžim viac rešpektu a lásky. Odmietam sa tváriť, že je všetko v poriadku aby som neskazila druhým ľuďom náladu. Pretože ja, tak ako aj iný ľudia som človek a to čo cítim je reálne a má to svoj význam.
Celý svoj život som túžila zavďačiť sa človeku, ktorý vo mne nikdy nevidel silu, talent či úspech. Človeku, ktorý ma nikdy nepochválil, či nepovzbudil, nikdy nepovedal, že je na mňa hrdí alebo že verí, že zvládnem všetky skúšky, ktoré pre mňa život prichystal. Je veľmi vyčerpávajúce, byť svojou vlastnou podporou a je veľmi ťažké prinútiť sa veriť svojim vlastným slovám že som na seba hrdá a že som spravila niečo dobré. Je zo mňa zlomený dospelý človek, ktorý nikdy nepočul pochvalu za svoju prácu, každý malý úspech sa stretol len s porovnávaním a hľadaním nedostatkov. Prečo nemám 100% z testu ale len 95%, prečo mám Béčko zo skúšky a nie Áčko, prečo nejdem na tú istú školu ako môj súrodenec, veď on je tak talentovaný, on išiel do zahraničia tak prečo ja nie. Prečo chcem ísť študovať hudbu keď to nemá žiadne uplatnenie, nepôjdem študovať ani psychológiu lebo nenájdem žiadnu prácu a tak som skončila na škole ktorá ma absolútne nenapĺňa a každý deň to zabíja to posledné živé v mojej kedysi umeleckej duši. A je to smutné a trhá mi to srdce a strašne ma to bolí.
Keď si spomeniem koľko času som niekedy venovala umeniu vo všetkých formách, či už literatúre alebo hudbe, tvorbe videí či fotografiám. Bavilo ma to čo som robila a napĺňalo ma to. A teraz tu sedím, prázdna škrupina toho čo som kedysi bola. Neschopná napísať jeden súvislý text, neschopná sústrediť sa na dlhšie ako 20 minút, neschopná nájsť inšpiráciu v každodennom živote ako to bolo kedysi.
Keď som mala 10 rokov, prvý krát sa u mňa objavila úzkosť a depresia. Takmer 12 rokov neskôr a moji najbližší o tom stále nevedia. Domov pre mňa totiž nebol miestom bezpečia kde som sa mohla zveriť so svojimi problémami a získať pomoc. Keď som bola malá, nikto na mňa nemal čas ani energiu a každé moje nadšenie alebo príbeh ktorý som chcela rozpovedať sa stretol s bezduchým pozeraním na telku či do notebooku až som sa naučila, že ľudí proste nezaujíma, čo hovorím. Dodnes je pre mňa nesmierne ťažké presvedčiť sa, že aj keď sa moji blízky občas pozrú von z okna, či do mobilu, neznamená to, že ich nezaujíma, čo vravím, že to proste nevnímajú tak ako ja.
YOU ARE READING
Čo ma traumatizovalo ako dieťa
Non-FictionV jednu dlhú noc som si vstúpila do svedomia a zistila som, že možno nie som až tak dobrý človek ako by som chcela a pravdepodobne ani nikdy nebudem. Niektoré momenty nás totiž v živote ovplyvnia natoľko, že už niet cesty späť.
